Zlodej príbehov - pokračovanie 13

     Kým si muž v dlhom čiernom plášti nehybne prezeral interiér, nevšimol si, že starý pán Harrygan si ho opäť premeriava. Prečo tam tak dlho postáva? Prečo si tak skúmavo prezerá interiér? O čo mu ide? A kto to vlastne je, kontrolór? O tom pochyboval, ale niekde hlboko vo vnútri mal pocit, akoby mu niekto nahliadal do mysle, preberal sa jeho spomienkami a cítil to, čo pri nich cíti on. Bolo to zvláštne, no necítil sa pri tom akoby ho okrádali. Ten pocit bol vskutku zvláštny. Vôbec nebol nepríjemný. Hery mal po prvýkrát vo svojom živote pocit, akoby mu niekto rozumel. Dokonale rozumel. Jeho spomienkam, citom, duševnému rozpoloženiu... Ten muž. Má to niečo spoločné s tým neznámym mužom. Zrazu cítil, že napriek tomu, že je to úplne neznámy človek, je mu nejakým neznámym spôsobom blízky. Cítil však ešte niečo. Bolo to čudné, ale mal pocit, akoby mu do mysle nenahliadal len jeden pár očí, ale dva. Akoby sa jedným párom očí pozerali dve individuality. Kto je ten druhý? Ten , ktorý sa schováva? Nevedel. Povzdychol si.

     To miesto, staré a ošarpané, napriek ožranom pri pulte, a napriek tomu, čo sa z neho stalo, vyžarovalo priateľskú atmosféru dávnych čias. Chtiac či nechtiac sa mi pred vnútorným zrakom otvárala kniha vykladajúca príbeh zrodu, mladosti, dozrievania aj upadania tichého malého miestečka a... jeho majiteľa?

     Očami som opäť prebehol celý interiér a pohľad sa mi náhle zastavil na tvári starého barmana, ktorý ma skúmavo pozoroval. Sklopil som oči a s pohľadom upretým na podlahu som zamieril k boxu na náprotivnej strane. Vkĺzol som dnu a stará napodobenina kože sa s tichým zavŕzganím prispôsobila môjmu telu. Vyvedený z miery a očarený týmto miestom som úplne zabudol na to, že ešte stále mám oblečený starý kabát, z ktorého kvapkala dažďová voda.

     O chvíľu sa ku mne unavenou chôdzou dotackal starý čašník. Keď sa pri mne zastavil, všimol som si, že na ľavej strane jeho čiernej barmanskej vesty bolo žltou niťou vyšité meno „Hery“. Pozdravil sa a utrúsil nejakú poznámku ohľadne počasia, ktoré sa vraj malo zblázniť. Mlčky som prikývol a čašník menom „Hery“ okamžite pochopil, že vôbec nemám chuť na rozhovor. Spýtal sa ma teda, čo si dám. Keď som si objednal vodku, čašník s úsmevom poznamenal, že je to ,najlacnejší alkohol na svete’, no hneď čo zbadal výraz mojej tváre okamžite zmĺkol. Zvrtol sa na päte a poberal sa preč. „Hneď to bude“ stihol ešte dodať ponad plece a zmizol za barpultom.

     Čakajúc na svoj drink som sa snažil nadviazať na prerušenú myšlienkovú niť. Nebolo pre mňa vôbec ľahké ani nijako zvlášť príjemné opäť si vybavovať tú hrôzostrašnú scénu z ulice. Štítil som sa toho, ale zároveň som vedel, že je to jediný spôsob ako prísť tejto veci na koreň. Neustále ma prenasledoval pocit, že niečo nie je v poriadku, že tu niečo nehrá. Možno to bolo len moje zbožné prianie, a možno nie. Rozhodne však stálo za to poriadne sa nad tým zamyslieť. Stojí ma to a ešte bude, veľa síl, no nehodlám sa vzdať, kým nedospejem k nejakému – akémukoľvek – záveru. Musím sa sústrediť...

     Konečne to prišlo. Bolo to zdrvujúce a bolestivé ako elektrický šok. Celým telom mi zalomcoval silný kŕč, ktorý ma doslova priklincoval k sedačke. Všetky svaly napnuté do prasknutia. Pred očami sa mi v zábleskoch mihajú výjavy z ulice. Celú scénu vnímam dokonalo a detailne. Nastávajúci príliv vĺn hrôzy je ešte ochromujúcejší, ako bol tam vonku. Nevládzem vydať ani hláska. Myseľ mám úplne zatemnenú. Jediné na čo sa zmôžem sú trhané pohyby hrude a sípavý zvuk pokusov o nádych medzi jednotlivými zábleskmi. V očiach ma štípe pot zmiešaný s dažďovou vodou. Po pár sekundách, ktoré mi pripadajú ako celá večnosť, mám pocit, že to už dlhšie nevydržím... Vedel som, že keď to príde, bude to silné. Vedel som to, pretože ona sa prebúdza a ujíma sa vedenia. Ovíja sa okolo všetkých mojich zmyslov a robí ich tisíckrát citlivejšími. Vedel som, že to bude priam neznesiteľné, no to, čo prišlo, mi naozaj vyrazilo dych. ...Pri poslednom záblesku, prekvapujúco nevyjavujúcom scénu z ulice ale moju vlastnú v neprirodzenom, ba priam beštiálnom úškrne rozškľabenú tvár, mi na krku a spánkoch navreli žily. Zaklonil som hlavu a zvádzajúc súboj o oslobodenie sa z pazúrov tej beštie som zaškrípal zubami. V pľúcach som nemal už ani trocha vzduchu a pred očami mi začínali tancovať malé biele mihotavé svetielka. Strácal som vedomie.

     Zavrel som oči a prestal bojovať. Pomaly som sa poddával šoku z dokonalého spojenia s obrazmi, ktoré mi utkveli v hlave, mnohokrát podmienenými a zosilnenými tou bezodnou beštiou. Ruka..., smiech..., dážď..., moja tvár... na zlomok sekundy sa to všetko zlialo do jedného celku, ako keď maliar zmieša na palete všetky farby dokopy, a vzniklo niečo úplne nové. Úplne nová farba. Naskytol sa mi úplne iný pohľad na vec, ale kým som si to stihol poriadne uvedomiť, bol už preč. Zostala po ňom len neurčitá škvrna, len obrys, ako keď sa pozriete priamo do slnka a potom zatvoríte oči. Za clonou vašich viečok zostane len matná škvrna, diera v okolitej tme, ktorá nemá nič spoločné so slnkom, ktoré sa za ňou ukrýva. Možno som videl pravdu, riešenie, rozuzlenie, možno to bolo to, čo Platón nazýva ideou, tým pravým bytím, ale uniklo mi to pomedzi prsty. Zostal mi len nejasný tieň, vrabec v hrsti, ktorý má s holubom na streche spoločné len to, že je to vták. Bolo to však lepšie ako nič.