Zlodej príbehov - pokračovanie 14

Na plece mi dopadla niečia ruka. Až vtedy som si uvedomil, že paralyzujúci šok pominul a ja môžem opäť dýchať. Sprudka som nasal vzduch do pľúc a otvoril oči. Srdce mi búšilo ako o život (prečo ako?), akoby chcelo vyskočiť z hrude. Zhora sa na mňa ustarane a zmätene pozeral starý čašník nechávajúc ruku na mojom ramene. Na doškriabanom stole stál môj drink. Starý pán mi niečo hovoril. Pravdepodobne sa ma pýtal, či som v poriadku, no ja som to nepočul. Vnímal som len pohyb jeho pier a kovovú pachuť krvi v ústach.

     „Som v poriadku, nič mi nie je.“ Vydralo sa zo mňa po chvíli. Svet opäť začínal dávať zmysel. Vracal sa do rámca normálnosti, pokiaľ som to bol schponý posúdiť. Dokázal som sa zorientovať v časopriestorovo-myšlienkovej dimenzii, nájsť si svoje miesto a vybaviť si súvislosti.

     „Ste si istý?“ spýtal sa čašník.

     Roztrasenými rukami som chytil pohár s drinkom. Nie, vôbec si nie som istý! Vlastne áno, som si istý, som si istý, že mi šibe!!! chcelo sa mi zakričať, no namiesto toho som len nemotorne prikývol hľadiac pri tom do prázdna. Všetko vo mne vrelo.

     Čašník ešte chvíľu pozoroval roztraseného muža, ktorý si ho v okamihu prestal všímať. „Tečie vám krv.“ Podotkol akoby len tak mimochodom a ukázal mi na tvár.

     Z nosnej dierky mi vytekal pramienok krvi. Tak preto tá kovová pachuť v ústach, pomyslel som si.

     Nastal čas trocha omámiť vybičované zmysly. Vodka chutila presne tak ako som predpokladal. Prinútila ma zvraštiť tvár v grotesknej grimase, ale celé telo ju vítalo ako únik z bezvýchodiskovej situácie. Síce dočasný, ale aspoň nejaký. Tajne som dúfal, že mi umožní v opojnom stave nahliadnuť do podstaty veci, alebo možno aspoň do jej skrývanej hĺbky a možno mi odhalí netušené riešenie. Dúfať a veriť je dôležité pre každého z nás, hoci si to v dnešnom svete anarchizmu a vedeckosti, kde nie je miesto pre také nejasné pojmy, odmietame priznať. Zbabelosť sa nevypláca, treba sa do veci pustiť po hlave, aj keď je to hoci aj tehlový múr.

     Hrdlom mi prešla vlna horúčavy, a aj myseľ trochu pookriala. Bezcitný ľadovec dusiaci v sebe nádej sa začínal roztápať. Ruky sa prestali triasť, obraz za párom vystrašených očí sa zaostril. Alkohol v malom množstve dokáže urobiť s telom aj dušou hotové zázraky. Mne však dnes nešlo o malé (zdravé) množstvo alkoholu. Udalosti dnešného dňa si doslova vynucovali zvláštny prístup. O chvíľu sa pri mne zjaví starý čašník s fľašou tej istej pálenky. Dnes utopím svoje problémy v alkohole.

     Čas pokročil a alkohol urobil svoje. Moje zmysly otupeli. Brány vonkajšieho sveta sa predo mnou pomaly zatvárali, realita sa menila na abstraktný obraz plný šmúh a nejasných obrysov. Tento svet strácal zmysel. Hľadiac na nápisy vyryté do dosky stola, podopierajúc si pri tom ťažkú hlavu, počul som, ako niekde v mojom vnútri s hrkotom a štrkotom padajú ťažké hrdzavé reťaze zo zakázaných dverí. Dverí, ktoré tam stáli odjakživa, no predsa, cítiac závan niečoho nepoznaného šíriaci sa spod ich prahu, boli pre mňa niečím novým, nesúcim pečať tajomstva.

     Alkohol, mok zvláštnych, priam magických schopností, pomyslel som si. Ľudia dnešnej doby, dnešnej modernej doby rozumu ním opovrhujú. Štítia sa ho. Ale prečo? rodičia učia svoje deti už od útleho veku nenávidieť alkohol. Čím to je? V čom spočíva ich odpor?

     Myslím, že na túto otázku som práve našiel odpoveď. Dnešný svet je priam presýtený racionalitou. Všetko čo je, má svoj rozumný dôvod. Všetko, čo je dielom človeka. Všetko, čo sa robí, má svoj racionálny zmysel a zdôvodnenie. Všetko v dnešnom svete je ovládané a riadené rozumom. Niet tu miesta pre inštinkty, city...rozum ich všetky prehlušil. Umlčal. Nikto sa už dnes neobracia do svojho vnútra, nikto nehľadá odpovede na otázky v sebe samom. Dnes je jediným a univerzálnym nástrojom riešenia problémov chladný, bezcitný, neosobný rozum. Ten analyzuje, skúma, pitvá a kalkuluje, a zostáva pri tom studený ako kameň. Rozum je príčinou zavrhnutia alkoholu vo všetkých jeho podobách. Rozanalyzoval jeho zložky a usúdil, že je pre organizmus a zvlášť rozum samotný veľmi škodlivý. Odvtedy všetci ľudia tento rozsudok nekriticky prijímajú nehľadiac a nepýtajúc sa, prečo to tak je. Nikoho nezaujíma, že správna dávka alkoholu síce otupí rozum a zmysly, ale má zvláštnu schopnosť. Je to kľúč. Kľúč, ktorý dokáže otvoriť tajné dvere zapadnuté prachom zabudnutia, dvere, ktoré zostali zatvorené po pradávnej bitke a víťazstve rozumu. Ten ich zatvoril. Sú to dvere k vnútornému svetu človeka. Dvere do jeho vnútra, ukrývajúce jeho podstatu a univerzum nesmrteľnosti. Tam leží naša utrápená duša spútaná v okovách rozumu, tam nájdeme odpovede na mnoho, ak nie všetky otázky. Nikoho nezaujíma fakt, že nie alkohol nám bráni nájsť odpovede, ale samotný rozum privlastňujúci si monopol vševedúcnosti, vyhlasujúci sa za jediný zdroj odpovedí. Nikto nechápe strach vykonštruovaného racionálneho ducha modernej doby z nášho vnútorného sveta, ktorý nedokáže pochopiť ani vysvetliť. Nikto nechápe, že rozum nám zo strachu pred vlastným zabudnutím zatvoril dvere do nášho vnútra, a to tým, že nám zobral kľúč. Nie jediný, ale predsa. Je mi z toho na nič. Bojujeme sami proti sebe a to len preto, aby sme zachránili naše vzdušné zámky. Na čiu škodu? Na úkor koho, čoho? Myslím, že odpoveď je jasná.

     Ten pocit som zažil už mnohokrát, no nikdy som si ho neuvedomoval tak ostro, tak jasne ako teraz. Každý bol už aspoň raz v živote opitý. Každý už zažil tú situáciu prekročenia hranice, keď sa duchom odpútate od reality, hoci vaše oči zostávajú otvorené a vnímajú okolitý svet, no rozumu nie je dovolené vyhodnocovať situáciu. Vtedy sa hlásia o slovo city a náš vnútorný svet. Odniekiaľ z diaľky sa k nám prihovárajú hlasy a svet okolo nás zrazu nadobúda úplne iný ráz. Začínajú pracovať iné, vyššie mechanizmy a to čo predtým nedávalo zmysel, ho teraz dáva. Všetko do seba začína zapadať ako skladačka, a človek začína chápať mnoho vecí predtým pre neho nepochopiteľných. Je to niečo podobné, ako keď sa človek nachádza v stave hlbokého spánku. Všetky zmysly sú odpojené, celé telo spí, no určitá nepomenovaná časť našej bytosti stále bdie. Keďže nie je zamestnávaná žiadnymi vplyvmi zvonku, môže sa nerušene obrátiť sama do seba a so stopercentným sústredením vyhodnocovať a analyzovať to, čo sme cez deň zažili. Vedci nedávno zistili, že človek nachádzajúci sa v takomto stave, dokáže akýmsi neznámym spôsobom pochopiť to, čo predtým (keď sa to udialo) vôbec nechápal, a takisto dokázali, že v takomto stave sme schopní takisto neznámym spôsobom riešiť omnoho zložitejšie úlohy, alebo dohnať našu kreativitu do krajnosti. Škoda len, že po prebudení si 99,9% z toho nepamätáme. Myslím, že rozprávať o tom, aký vplyv má alkohol na umeleckú tvorbu ani nie je potrebné. Každý umelec, ktorý za niečo stojí či stál, zažil vo svojom živote obdobie, kapitolu, ktorá je poznačená extrémnym prísunom alkoholu.