Zlodej príbehov - pokračovanie 15

     Musel som sa sám sebe priznať, že predtým, než som vypil prvý poldecák, som nemal o niečom takom ani len potuchy. Začal som piť za iným účelom. Bolo treba umlčať tú beštiu, oslabiť ju a to znamenalo oslabiť do určitej miery mňa samotného. Až potom ma napadli tieto súvislosti. Kam ma zavedú? Neviem, ale zistím to.

     Na stole stála do troch štvrtín prázdna fľaša. Rozvalený na jednej strane boxu, s rukou majetnícky vyloženou na operadle sedačky, akoby som objímal moju neviditeľnú priateľku. Sklený pohľad neustále upretý na nápisy vyryté do dosky stola, no duchom niekde úplne inde. V oblakoch? Možno. A možno na samom dne, v pekle poznania, kde sa ukrývajú tie najdesivejšie pravdy (mocný ginovia, ktorý v okovách rozumu nikdy neuzrú svetlo sveta). Upútal ma jeden odkaz vyškriabaný do dosky stola hrotom pera. Stálo tam: Láska je len okamih v čase. Keď trvá, je krásna, no až keď pominie, vtedy si uvedomíš, aká je láska strašná. Pod túto myšlienku sa podpísal akýsi „Joe“. Prečo ma upútal práve tento nápis? Má niečo spoločné s mojim problémom, s mojim životom? Rozhodne mal niečo do seba. Vnútorný hlas mi našepkával, že ten nápis tu nie je len tak náhodou. Čakal tu na mňa nezmenený stojac v čase, zatiaľ čo svet tam vonku sa zmenil. Neznámy Joe, ktorý ho tu pred rokmi zanechal, vedený svojim rozumom ani len netušil, že to jedného dňa budem čítať. Avšak niekto, niekde, to vedel a ten hlas v mojom vnútri mi našepkával, že ten niekto vie, prečo tu ten nápis je a prečo som tu práve ja, aby som si ho prečítal. Pretože to s tebou súvisí, pretože všetko so všetkým súvisí, našepkával ten hlas a mne pri tom po chrbte behal mráz.

     Áno, láska, to magické slovíčko plné nehy a očakávaní, povzdychol som si v duchu. . Hľadiac na ten úryvok so zakaleným pohľadom, pomaly zo mňa opadávali aj posledné zvyšky zábran. Už žiadne hranice, už žiadne zábrany, už žiadne tajomstvá! kričalo moje vnútro a ja som naraz dostal chuť toto malé víťazstvo osláviť. Neohrabane ale odhodlane som sa načiahol po takmer prázdnej fľaši a jej obsah som vyprázdnil jedným hltom. Vzápätí som si objednal ďalšiu. Starý čašník sa netváril moc nadšene. Bolo vidieť, že chvíľku váha, ale nakoniec s povzdychom siahol po ďalšej fľaši. Čo má robiť? Starý pán? Zvykol si. Musel si zvyknúť, nič iné mu nezostávalo. Jeho podnik sa zmenil na prístav skrachovaných duší, snažiacich sa utopiť svoj žiaľ  v alkohole. Z jeho podniku sa jednoducho proti jeho vôli stal pajzel a on proti tomu  nemohol nič urobiť. Bol bezmocný. Znenazdajky mnou preniklo ďalšie smutné poznanie pravdy. Nech je ľudská povaha akokoľvek tvrdá, akokoľvek odolná, život je vždy tvrdší a okolnosti dokážu zlomiť aj toho najtvrdšieho z najtvrdších a prinútiť ho plakať ako malé dieťa. Až teraz mi bolo jasné to, čo bolo už od začiatku očividné. Že Hery svojmu osudu neunikol, ani sa mu nevzoprel. Bol životom zlomený. Strhol ho neviditeľný prúd tisíckrát silnejší než si dokážete vo svojich sladkých predstavách o živote predstaviť.

     Táto myšlienka vo mne zahnala akúkoľvek chuť oslavovať napriek tomu, že bola dôkazom potvrdzujúcim moju hypotézu o tom, že alkohol je kľúčom k nášmu vnútornému svetu (jedným z kľúčov), ktorý dokáže pochopiť veci a odhaliť súvislosti omnoho lepšie než despotický rozum.

     Všimol som si, že starý pán sa neunúval brať zo sebou podnos. Fľašu vodky jednoducho schmatol z poličky a niesol ju v jednej ruke ľahkovážne spustenej pri boku zvierajúc pri tom jej sklené hrdlo. Keď vychádzal spoza baru, zavŕzgali za ním hrdzavé pánty držiace barové dvierka oddeľujúce priestor personálu od zvyšku krčmy. Možno sa mi to len zdalo, možno si to len nahováram, ale mal som pocit, akoby v tom postoji bol ukrytý nejaký odkaz. Ten odkaz v sebe schovával vzdor, vzoprenie sa... čomu? Životu? Osudu? To som celkom presne nepostrehol, no neušla mi jedna silná myšlienka, ktorú som zachytil takpovediac zo vzduchu: Vezmi si moje telo, no moju dušu nikdy nedostaneš! Telo pokoriť dokážeš, ale dušu nikdy nezlomíš. Neviem odkiaľ sa tá myšlienka vzala, ale jedným som si istý. Odo mňa nebola. Priznám sa však, že v tej chvíli, práve v tom momente, som uveril v akési spojenie medzi mnou a Herym, čašníkom či bábkou v rukách osudu. Vtedy som po prvýkrát pocítil ten zvláštny pocit. Vonkajšie odovzdanie sa a zároveň vnútorný vzdor neviditeľnému nepriateľovi, nepremožiteľnému osudu. Bolo tam však ešte niečo. Môj prvý dojem z tej opojnej sily ma nútil uveriť, že je to sloboda, pravá, nefalšovaná sloboda, no až potom som si uvedomil, že toto je len slabý odvar toho, čo sloboda skutočne je.

     Dno fľaše s buchotom dopadlo na stôl. Čašník netajil svoj dôstojný hnev. Ospravedlňujúco som sa mu pozrel priamo do očí a následne som zrak odvrátil. Snažil som sa mu psím spôsobom ukázať, že sa ospravedlňujem. Hery si to nevšímal, alebo sa aspoň tváril, že si to nevšimol a pobral sa preč. Cítil som sa naozaj trápne. Najhoršie však bolo to, že toto už nebola hra, kde sa môžete ospravedlniť a ísť ďalej. Toto bol život.

     Už mi nezáležalo na tom, či sa chovám slušne, alebo čo si o mne ľudia myslia. Dostavilo  sa ďalšie štádium. Schmatol som fľašu a bez okolkov som sa napil. Prenikám do hlbších štruktúr môjho vnútorného sveta, pomyslel som si s hlbokou melanchóliou.

     Hrdlom i útrobami mi prešľahol dravý plameň šíriac teplo tajnými komorami zakázaného sveta. Dostal sa až do predsiení hlavnej miestnosti, kde svojou žiarou priviedol k životu ďalších démonov poznania.