Kuca Paca, Protitankové delo, Basta Fidli a iné bytové dekorácie

Niekedy sa to musí skončiť. Ja len dúfam, že ta chvíľa si zo mňa prestane robiť prdel a najbližšie minúty budú patriť len jej.

* * *

 Švagriná má, ako inak, na návšteve toho svojho čudáka zo strednej.

"Aštar, dáš si kávu?"

" Nie ďakujem, už je neskoro, musím sa poriadne vyspať."

" A čo máš zajtra na práci, keď odmietneš moju kávu."

"Veď vieš, pravou rukou prijímam energiu..."

Z obývačky sa okrem kvákania ozval tlmený smiech. Scenár ako každý párny štvrtok. Teraz sa Aštar postaví, začne obdivovať jej mini záhradku s bazalkou, oreganom a jamajskou trávou. O pol jedenástej sa zdvorilo rozlúči, švagriná mu nabalí domáce buchty a medzi dverami sa objímu. "Gabika, na nočný stolík si radšej polož ibuprofen.!".. prihlúply úsmev číslo 53, jeho špecialita .

Kto sa ťa pýtal?!

 "O.K."

* * *

V noci som vôbec nespala. Počítanie puklín v omietke sa stalo obcesiou a s pribúdajúcimi hodinami ich bolo stále viac a viac. Zrazu boli všade. Na poduške, na skrini, dokonca z kĺbov prstov sa mi rozbiehali mikroskopické priepasti ďalej na predlaktia, ramena, cez nosne dierky to pľúc a na očne viečka. Niekde pri čísle štyribiliónyšesťmiliárdpäťstodvamiliónov aj nejaké drobné zazvonil budík. S pomocou vôle božej som sa posadila na posteľ.

Príšerne ma rozbolela hlava.

* * *

Nad každým stolom hlúpa stolná lampa. Na každej hlúpej stolnej lampe hlúpa ceduľka               " Prosím, nedotýkajte sa kremíkových žiariviek" . Čo je to za sprostosť, kto by obchytkával žiarivku. Všetko je stupídne. Táto knižnica, blbé žiarivky z kremíkového skla a koniec koncov aj ja, inak by som tu nesedela. Fakt sa snažím k tomu pristupovať zodpovedne, veď od toho závisí moja budúcnosť, budúce šťastie a..... je to možné, na tom papieri je puklina.

* * *

Popoludní sa klasicky išlo pracovať do ovocných sadov.

 "Fyzická práca ešte nikomu neuškodila." povedal dozorca nášho oddielu a Igor ho napodobnil  s omnoho nafúknutejšími lícami ako v skutočnosti dozorca mal.

"Troška infantilné, nemyslíš.", Igorova sestra, hoci chcela pôsobiť čo najvyspelejšie( po psychickej stránke, lebo s fyzickou človek v modrých montérkach na traky veľa nenarobí), darilo sa jej to len zriedka.

Hneď ako to dopovedala Igor napodobnil aj ju, s oveľa väčšími nohami ako mala sestra.

Nebolo to nič ťažké, proste sme len robili zárezy do mäkkej kôry vreckovými nožíkmi. Oddiel, ktorý šiel za nami, do zárezov vkladal štepy a my sme pri spiatočnej ceste sme celú ranu zatreli voskom. Vreckové nožíky sme fasovali vždy na začiatku zmeny a na konci sme ich museli vracať do skladu, no aj tak si myslím že to bol artikel, ktorý spôsoboval firme najväčšie straty.

"Dámy a páni,.. a máme tu dvadsiatku!".. kým sme sa so sestrou otočili, Igor zdvihol nožík nad hlavu a spustil si ho do vnútorného vrecka bundy.

* * *

Pred večerou sa každý zavrel do svojej izby. Švagriná, Igor, sestra, ja a zopár ľudí po štyridsiatke, s ktorými ma spájalo nejaké čudné, no nespochybniteľné príbuzenské puto. V reálnom svete  nás však držalo pokope len nervózne trieskanie na Igorove dvere. Nikdy nás nepočúvol, no našťastie z deathmetalu prešiel po šiestich rokoch na elektro. Menšie zlo.

  Čas strávený s ostatnými sa umelo predlžoval čakaním Igora. Večer čo večer ho švagriná nútila močiť na drogové testery. Nedokázala si priznať, že nebola až takou dobrou záhradníčkou a tráva jej jednoducho usychala.

(A navyše ju vôbec nenapadlo podozrievať mňa a sestru.)

* * *

Štyribiliónyšesťmiliárdpäťstodvamiliónov aj nejaké drobné.

* * *