O princezne Černičke

Napísané v Česku na dovolenke, leto 1992, Máchovo jazero, vydané v roku 2004 v knihe "O"

O princezne Černičke Pod korunou starej jelše na okraji lúky pri lese rástol černicový krík obsypaný malými nezbednými černicami. Konáre stromu sa vlnia vo vetre akoby plávali po oblohe. V skutočnosti chránia listami mladé plody kríka pred páľavou letného slnka i pred nápormi daždivého počasia. Na vrchole kríku, na najdlhšom konáriku s najväčším množstvom hrozivých tŕňov sedí černica - princezná - pohrúžená do rozjímania o vlastnom vznešenom pôvode. Narodila sa síce rovnako ako jej sestričky, ostatné černičky, v lone kvetu, lenže ona je nad nimi najvyššie a - je bez debaty najkrajšia. Černice od rána do večera veselo klebetia o bežných černičkovských problémoch. Ktorá je už ako zafarbená, či ako sa jej zasa o niečo zväčšilo brucho. Iba princezná vznešene mlčí. Prečo by sa mala zaoberať takými, podľa jej úsudku, prízemnými taľafatkami, keď každý hneď na prvý pohľad zistí, že jej sa nik nevyrovná? Či sa vari nie dosť napočúvala od rodných koreňov od malička, že je ozdobou celého kríka, jeho šťastím, jeho pýchou? Vždy všetky najčerstvejšie a najlahodnejšie živiny od koreňov tiekli k nej prvej cez miazgové kanáliky v konároch. Musela byť pekná, veď ako jej stále zdôrazňovali, práve v nej sa skrýva všetka krása celého kríka. Je jeho ozdobou a teda aj vývestným štítom, akousi živou reklamou. Postupom času ako zreli, stali sa reči ostatných černíc čoraz domýšľavejšie. Vraj sú už skoro úplne čierne a to je znak, že aj zrelé. V radostnom očakávaní si rozprávali zaručene pravdivé príhody, ktoré počuli od starej včely. Jedného dňa k nim prídu mäkké a teplé prsty, ktoré si ich vezmú so sebou spoznávať svet. Možno sa dostanú do sladkého koláča, alebo až do džemu. Ktovie, ak nebudú dosť sladké, posypú ich na tanieri cukrom. Každá z černičiek hneď ďalšiu novú správu domýšľala po svojom. Tanier je vraj v skutočnosti mesiac, či slnko nad hlavami. To "ako", že tanier je ako slnko, či ako mesiac v splne, teda rovnako okrúhly, čím im chcela včela opísať jeho tvar, černice prepočuli. Potom sa prekrikovali, ktorá z nich povedala väčšiu hlúposť. Žiadna však skutočnú pravdu nepoznala, nuž sa smiali, až sa celý krík natriasal nad tým, čo všetko si predstavovali pod slovom tanier. Len princezná z toho smiechu veľa nemala. Čoraz viac bola z tých hlúpych rečí nepokojnejšia. Ona by mala skončiť s inými černicami z oveľa nižších konárov rozvarená v horúcej vode v pohári v džeme na polici? A kto by potom zdobil krík? To určite nebude pravda! - durdila sa. Lenže čím viac černice džavotali o čase, keď opustia domov a vyberú sa na skusy, tým väčší bol v princezninej malej hlave nepokoj. Ten neskôr prerástol až do zmätku, keď sa s vlastnými obavami zdôverila rodným koreňom. A tie ju už zrazu nechlácholili rečami o tom, že je najkrajšou ozdobou kríka. Hovorili so slávnostným nádychom v hlase o odvekom kolobehu prírody. O zákone, ktorý trvá od pradávna. Na noc bola od toľkého premýšľania černička - princeznička celá zmorená. Zavrela unavené oči a za viečkami sa jej prisnil celkom neprincezničkový sen. V ňom bola doma, na kríku, no nie na najvyššom a na najlepšie celým plukom tŕňov stráženom konáriku, ale bola obyčajnou černicou, ktorá sa chichoce a rozpráva dookola o radostnej udalosti, ktorá sa k nim všetkým každú chvíľu blíži. Sen bol taký živý, až sa celkom z neho prebudila úplne čerstvá, akoby vôbec nikdy nezaspala. Na nočnej oblohe svietilo toľko krásnych hviezdičiek, koľko bolo na kríku čiernych černičiek, ba možno aj viac. Medzi nimi trónil mesiac, ktorý sa s hviezdami zabával rovnako, ako kedysi rodné korene s princeznou. Odrazu bol preč celý jej podvečerný smútok a neistota. Ťarcha obáv zmizla a cítila sa šťastná spolu s chichotajúcimi sa hviezdami. Do rána už ani neprivrela viečka, a len čo slnko vystrelo zo zlatej postele za horami k nebu svoje prvé lúče, začala si spievať spolu s vtákmi, čo predtým spali v hniezdach na konári starej jelše. Dovtedy bývala princezná mrzutá, keď ju štebot vtákov vytrhol zo sladkých driemot. Dnes však priam žiarila od vzrušenia a radosti. Aj tŕne, čo sa pred ňou hrozivo vypínali boli rannou rosou okrášlené akoby si navliekli okolo hrdiel lesklé korálky kvôli nejakej slávnostnej príležitosti. Korene trochu posmutneli, ale len toľko, aby to okrem nich nik na kríku nepobadal. Správne vytušili, čo im chystá dnešný deň. Vždy je to tak, keď nastane čas oberačky ich dietok - černičiek, upozorní ich na to spev tej, do ktorej vložili väčšiu časť svojej nehy a lásky - do tohtoročnej princezničky - černičky. Každé leto je ňou niektorá iná, veď korene dobre vedia, že kolobeh prírody je neúprosný a žiadna černica na rodných konároch nedozreje dvakrát, to sa nedá. A žiadna z nich si nie je s druhou podobná. Každá je originálna, svojská, jedinečná. A nakoniec je dobre, ak všetky odídu z domu. Horšie je, ak niektoré na kríku zostanú pred svetom pre listy, ktoré ich zakrývajú, pred oberačmi nepovšimnuté. Na jeseň, keď udrú mrazy, obloha sa zatiahne a väčšinou mrholí, sladké brušká černičiek sa neúmerne zväčšia. Ba stáva sa, že ich pokryje biela farba hniloby. To je len potom koreňom ľúto. Takto odhnijú ich plody bez úžitku. Princezná tohtoročného horúceho leta si všimla, že dnes korene rozdávajú cez miazgové kanáliky sladké raňajky zrazu pre všetky černice úplne rovnako. Princeznej to neprekážalo, ba naopak bola rada, že ju nik nevyvyšuje nad ostatné sestry. Zažiadalo sa jej im prihovoriť. Chvíľu váhala, hanbila sa za to, že doteraz iba mlčala a pyšne nad ne dvíhala svoju kučeravú hlavu. Potom sa rozhodla, že sa im s vlastnou hanbou zdôverí: Nevedela som, milé moje, že nás čaká rovnaký osud. Asi som bola príliš hlúpa, keď som sa doteraz tvárila, že náš spoločný život na kríku je pre mňa iný, ako pre vás. Černice sa dobromyseľne zasmiali nad toľkou úprimnosťou, no trochu boli aj v rozpakoch, čo na to povedať? Ako v každej spoločnosti, kde je viacero rozličných pováh, aj tu sa našla najprostorekejšia z nich, černička - štebotalka z dolných konárov: Nič si z toho nerob, princezná, veď my sme vedeli, že si ako my. Je pravdou, že ťa krík rozmaznával, ale rovnako by rozmaznával korúkoľvek z nás, keby sme sa narodili na jeho najvyššom konári. Netráp sa preto, že si bola nad nami. Tým, čo si nám teraz povedala, si nám dokázala, že si už dospelá. Ak tak oznámi prvá z prvých z nás, znamená to, že prišiel čas nás oberať. Odkiaľ to vieš? - prekvapila sa princezna. Nič také jej korene nevraveli. My, černice zo spodných konárov, sme mali dobrú učiteľku, ešte na jar, keď z nás boli ešte len biele kvety. Koho, veď korene nič také nevraveli ani v čase, keď som bola ešte v materskom lôžku bielych lupeňov kvetu, čudovala sa princezná. Prekvapene hľadela na štebotalku z dolného, skoro úplne posledného konára. Veď ona tak nízko z tej výšky kríka skoro ani nedovidela. Rástla tu vedľa mňa, - ukazovala štebotalka,- pod listami pred svetom schovaná stará černica z minulého leta. Čím náš kvet viac voňal, ona sa scvrkávala a odumierala. Celá tvrdla, ale ešte predtým, než úplne onemela, stihla nám rozprávať, ako každú jar a leto na našom rodnom kríku dozreje na najvyššom konári princeznička - černička, ktorá bude síce najkrajšia, ale prvá nám ukáže, ako sa nebáť vlastného osudu a prijať ho s láskou a s radosťou v srdci. Ona, žiaľ, sa toho nedočkala. Nik si ju minulého roku nevšimol a tak sa vysušila a stvrdla na konári až do najbližšej tohtoročnej jari. A teraz je kde? - vyzvedala princezná. Štebotalka si vzdychla: Už jej niet. Šli okolo deti a odtrhli si ju s tým, že nové černice ešte nie sú, tak ochutnajú tú, čo tu zostala od minulého leta. Takže sa dočkala, - vzdychla si princezná dojatá príbehom černice, ktorá tak dlho musela čakať na svoju veľkú chvíľu života. Napätie na kríku sa medzi černicami uvoľnilo. Nastala veselá debata. Zrazu všetky černičky jedna cez druhú rozprávali a princezná s nimi ako jedna z nich, aj keď najvyššia. Chvíľa vzájomného zblíženia, aká nastáva, keď si všetci uvedomia, že sa narodili, aby sa raz rovnakou cestou a spôsobom premenili do iného sveta. Černičku - princezničku na chvíľu prepadla clivota, že sa s černicami neporozprávala takto už skôr. Potom sa však upokojila, keď jej na to štebotalka z najspodnejšieho konára odvetila, že radšej aspoň raz, akoby sa neporozprávali nikdy, čo sa tiež mohlo stať. V ten pekný slnečný deň sa okolo obeda pri kríku ozvali veselé detské hlasy. Vybrali sa zo zaprášeného mesta do čistého lesa na prechádzku za oddychom. Princezná sa zachvela. Zrazu si uvedomila, že vidí svoje priateľky naposledy. Všetky zmĺkli. V tej poslednej chvíli odchodu navždy z černicového kríka je každá z nich úplne sama. Už nie sú spoločná veselá družina. Čo ich čaká? Napriek uisteniam rodných koreňov, že to tak bolo, je a bude vždy u každej ďalšej generácie černíc, ktoré tu boli, sú a prídu po nich, niektoré sa chveli od strachu. Aj princeznu na okamih striaslo, čo si však našťastie nik nevšimol. Včas si totiž spomenula na príbeh starej černice, ktorá musela čakať až do jari, kým ju niekto na kríku objavil. Iste už vtedy nebola ani veľmi chutná, keď už bola vyschnutá a stvrdnutá, ako rozprávala štebotalka. A či vôbec ju niekto odtrhol s tým úmyslom, že si na nej pochutí? Asi sotva. Možno ju odtrhli len preto, aby ju znova zahodili ako nechutnú, zostarnutú na nič súcu černicu. Kým ona, princezná, je na najvyššom konári a čaká ju iste iný osud. Aspoň si ju hneď všimnú, kým má mäkké brucho a sladkú lahodnú chuť. Takto si dodala odvahy, že sú černice, ktoré sú na tom aj horšie, než je ona. Pravdu povediac, žiadna na tom nie je lepšie, ako práve princezná, ktorá bola celý svoj život na kríku najviac rozmaznávaná. Už sa nechvela. Bola vďačná starej černici, že prečkala zimu, aby vyjavila štebotalke posolstvo starej generácie pre generáciu novú, čo ju čaká a neminie. Veď takto sa o tom dozvedela princezná skôr, ako z konára odišla. Rovnako v duchu žehnala štebotalke za to, že jej všetko bez okolkov prezradila. Nakoniec, bola hrdá aj sama na seba, že sa naozaj dokázala aspoň raz v živote znížiť aj k černici z najnižšieho konára, aspoň sa dozvedela, ako sa má v najdôležitejšej chvíli svojho života správať. Už sa ani nezachvela. Dokázala vlastné vnútorné zvieranie potlačiť a nedať ho viac najavo. Musí byť teraz, v tomto rozhodujúcom momente, keď sa napĺňa čas bytia všetkých černičiek pevná a rozhodná. Skutočná princezná. Preto sa jej dostalo toľkej dôvery od otca kríku. Preto dostala od neho hojnosť a prevahu láskania pred ostatnými. Vydala zo seba iba krátky vzdych: Ach, - keď ju malá detská ruka vylúpla z lona bojovne sa tváriacich plukov tŕňov, čo ju mali strážiť. Trošku sa jej zakrútila čierna kučeravá hlava a už sa ocitla na ružovom jazyku. Jej vedomie sa rozplývalo do krásneho láskajúceho svetla nového bytia. Dievčatko s veľkými hnedými očami a noštekom - pršiačikom ako gombička rovnako vzdychlo, keď princezničku prehltlo: Ach! To ale bola sladká černička! Princezná ju začula, ale to už nebola súčasťou milého dievčatka. Svetlo, čo ju obopínalo, ale i zároveň napĺňalo, sa jej videlo, že odniekiaľ pozná. Vtedy pochopila, že myseľ rodných koreňov a ona je jedno a to isté. Potešila sa. Jej život sa napĺňal. Počula rodné korene, ktoré jej hovorili sladkým hlasom: Vitaj doma! Na jar zakvitne v našich pukoch nová černička - štebotalka.

---