Kto zavraždil mačiatko?

Celé mestečko sa zbehlo uprostred námestia, keď začulo zúfalý krik pani Agnes. Kľačala nad červenou mláčkou a hystericky dookola vrieskala: „Niekto zabil moje mačiatko!“

Ľudia nechápavo krútili hlavami, niektorí súcitne poklepkali plačúcu ženu po ramene.

Z pistáciovo-zeleného domu vybehla slečna Agáta a pripínajúc si umelohmotnú natáčku do vlasov už z diaľky kričala: „Ja viem, kto to bol! Určite záhradník!“

„Prečo práve on?“ spýtal sa muž s vychádzkovou paličkou.

„Vždy je predsa vrahom záhradník,“ odpovedal niekto z davu.

„Áno, iste to bol on,“ prikývla žena v kockovanej nočnej košeli a odhryzla si z klobásy.

„Záhradník?“ Veď ten vlani umrel,“ namietol niekto.

Slečna Agáta sa nenápadne vytratila z rozhorčenej masy ľudí, keď jej vietor mierne rozfúkal vlny z natáčok.

„Mohol to urobiť nejaký pes,“ znova po chvíľke niekto niečo povedal.

„Mali by sme zriadiť vyšetrovaciu komisiu,“ ozval sa znova pán s vychádzkovou paličkou a podal stále plačúcej Agnes navoňanú bavlnenú vreckovku.

„Postarám sa o jedlo – napečiem citrónovú bábovku,“ navrhla nadšene pani v nočnej košeli.

Vyšetrovacia komisia pracovala do neskorej noci. Zišli sa v dome u trúchliacej pani Agnes, spisovali dôkazy o neprítomnosti všetkých obyvateľoch na mieste trestného činu minulú noc, vrátane psov a prerastených mačiek.

Keď sa minula citrónová bábovka a dopila sa posledná fľaša hroznového vína, domáca zašla do pivnice po ďalšie zásoby.

Členovia komisie zívali a klipkali očami, niektorí už aj mierne pochrapkávali, keď sa z pivnice ozval krik. Všetci sa tam utekali pozrieť, očakávajúc ďalší zločin, ktorý by im mohol napomôcť pri vyšetrovaní, alebo ho ešte viac zauzliť. Okrem pána s vychádzkovou paličkou, ktorý si vložil závesný načúvací prístroj do vrecka, a tak mohol nerušene pokračovať v chrápaní.

Na schodoch stála v prítmí pani Agnes a v rukách niečo držala. V slabom svetle sa jej na tvári zalesklo pár sĺz. Po chvíľke súcitného ticha opatrne vyšla nahor, kde ju s napätím sledovalo niekoľko nedočkavých prestrašených očí. Najskôr na nich zahanbene pozrela, ale potom naradostene roztvorila dlane, v ktorom sa pomrvilo malé sivé klbko. „Tu je moje malé mačiatko,“ pritúlila si ho k lícu.

Niektorí boli sklamaní, že sa prípad neskončil usvedčením vraha, ale väčšina si s úľavou vydýchla, že môžu ísť konečne spať.

Pán s vychádzkovou paličkou sa prebral a takto narýchlo uprostred noci sa nevedel poriadne zorientovať. Preľakol sa, keď zbadal plno ľudí v cudzom dome , ktorí si obliekali kabáty a zberali sa na odchod. Nechápavo pozeral dookola a rýchlo si nasadil načúvací prístroj, aby aspoň niečo zachytil, keďže z týchto pohyblivých obrázkov bez zvuku bol zmätený. Slečna Agáta, ktorá možno ako jediná, nerátajúc pani Agnes, bola úprimne potešená z toho, že mačiatko je na žive, sa podujala ozrejmiť mu celú situáciu.

„Aha!“ vykríkol po chvíľke starý pán. „Ale ak tá mláka krvi nebola od mačiatka, tak koho potom zabili?!“

Všetci, čo už chceli odísť, ostali zarazene stáť.

Vyšetrovacia komisia sa zišla ešte niekoľkokrát, spísali zoznam všetkých pohrešovaných malých osôb a domácich zvierat, ale napriek vynaloženému úsilu sa im nič nepodarilo vypátrať. Blížili sa Vianoce, obyvatelia malého mestečka si púšťali koledy, upratovali a vypekali koláče,  tajne pátrali po skrytých darčekoch v skriniach a na nedoriešený prípad nevysvetliteľnej vraždy takmer všetci úplne zabudli.

Pred mäsiarstvom pristála dodávka. Mäsiar Anton položil na zem papierovú škatuľu plnú čerstvého mäsa. Drobné snehové vločky lietali povetrím a lepili sa mu na spotenú tvár. Trocha si zanadával, lebo mu nefungovalo diaľkové ovládanie na uzamknutie auta. Keď sa mu ho konečne podarilo umastenými rukami zamknúť , znova zahrešil a zdvihol ťažký náklad,  pod ktorým ostala v snehu mazľavá červená kaluž.