Pentelka

taka kratka poviedecka :)

Tuha pentelky sa zlomila pod náporom okolností. Viete pentelka... tá chudá ceruzka. Neznesie také tlaky ako iná. Príliš krehká pre hrubé zaobchádzanie neotesaných prstov tesára. Nie že by som mal niečo proti tesárom. Veď aj Kristus bol tesár. Otázkou je, či bol Boh? Bol? Neviem. A je mi to jedno. Ale aby som neodbočoval od skutočne závažnej témy, k pentelke sa musíte správať s citom, priam otcovsky/matersky. Zobrať ju do náručia a ukázať jej lásku. Keby ste sa pozreli do jej očí a keby vedela po anglicky určite by z nich kričalo: „Give me some love!“ Myslíte, že ona ju nepotrebuje? Všetci ju potrebujú pre občasné písanie. Viete, takých skutočne tenkých čiar. Precíznych čiar, čo zatienia aj štvorčekovaný papier. A ak máte aj pravítko, by ste sa čudovali, čo všetko ste schopný nakresliť. Ach, tie obdĺžniky, trojuholníky a iné –íky prípadne –iky. S nimi je vždy zábava. Tá nostalgia... Často spomínam, na časy dávno minulé. Ako sme spolu behali po lúke. Ja a moja pentelka. Veľa krát som ju len tak vytiahol a nakreslil šarkana. Púšťali sme ho až do neskorých západov slnka, keď už vietor unavene zhasínal. Ale my... vždy plní energie, vždy pripravení kresliť sme sa zvalili do trávy a pod svetlom mobilu sme si opäť niečo pekné nakreslili. Vlastne to kreslenie bolo korením nášho vzťahu. Vždy sme vymysleli iné polohy, ako sa dá ešte pohodlnejšie kresliť, podčiarkovať a vyfarbovať obrázky v novinách. Písmená v jej podaní boli vždy krásne, plné a úhľadné. Pani slovenčinárka, ktorá ma poslala v 3. triede základnej školy k očnému, pretože mi vychádzali písmená z riadkov by ma určite pochválila. Možno by som dostal aj cukrík. Bonpari. Fialový. Ten by som si vypýtal. A možno by som aj zahodil svoj egoizmus a dal by som ho pentelke. Podelil sa. Odtočil uzáver a dal jej kúsok, nech si ho vychutná. Fialový je predsa najlepší. To som vlastne nikdy nevyskúšal... Čiže to zostáva v rovine úvah či by jej chutil. Som presvedčený, že áno. Veď fialový... Práve som si spomenul na jednu príhodu.

Načo máš stále so sebou tú ceruzku? – spýtal sa ma spolužiak.
Akože na čo? – hovorím mu.
Ale nechaj tak... – a odišiel.

A my sme sa na tom s pentelkou ešte zopár dní smiali. Že ceruzku... Že načo... To je zaslepenec. S takými ľuďmi je škoda vôbec komunikovať. Nevedia, čo je pravým zmyslom života. Nevedia si ho užívať. Keby tu bola, určite by mi dala za pravdu. Ach, tie spomienky. Mám teraz druhú, ale tá sa tej predošlej nikdy nemôže vyrovnať. Čiary ako keby neboli vôbec také rovné ako som bol zvyknutý. Aj písmená sú akési bez tvaru. Pravítku nie je ani trochu sympatická. A vyfarbovať noviny sa mi už vôbec nechce. Neviem, čo môže človek mať z takéhoto života...

---