Je to ako sny

Je to ako sny v ktorých prestanú fungovať brzdy, idete ďalej ,na semafore svieti červená, celou silo tlačíte nohami na brzdu... Zastaví vás až konštatovanie, že to bol len blbý sen. Pri pohľade do zrkadla zistíte že sny a vaša momentálna situácia nie je až tak vzdialená.

Nasilu si pchá zubnú kefku s červeno bielou pastou do úst. Vracia sa späť do postele. Ešte pár minút a potom cesta do práce ktorá napĺňa jeho materiálne potreby. Tie duchovné už dávno nehľadá. Len počíta dni rozmazané ako paleta plná farieb, ktorých zmiešaním dosiahnete farbu vedľajšieho produktu stravovania.. Jedno jedlo denne väčšinou rýchlo zjedené s kolegami z práce. Každý sa pozerá do svojho taniera. Niektorý už majú rodiny, ženy ktoré musia poslúchať, peniaze ktoré musia nosiť domov aby naplnili svoj sen, idylku ktorá neexistuje.

Sedí a smeje sa na vtipoch ktoré preňho nie sú smiešne. Maska, ktorou lepí svoje odtrhnuté ja. V práci má svoj počítač, svoj mail, svoju priehradku u ekonómky, svoje políčko na papieri s príchodmi a odchodmi. Nevníma, poddáva sa povinnostiam a čaká.

Čaká na večer. Večeru nepotrebuje. Pár pív, fľaša vodky, krabička cigariet. Spoločenský život... Nudne odpije z piva a zapáli si cigaretu. Čašníčka za barom prehodí zopár viet. Potom prichádza jej priateľ. Vymenia si ešte posledný nič nehovoriaci platonický pohľad. Ostal sám. Má veľa času ktorý sa snaží vymazať z hodín. Ale ani čas ani minulosť vymazať nedokáže. Uspokojil sa s momentom. Jeho taktika spočíva vo vyčkávaní. Pár dní pred výplatou sedí v kresle, číta niečo od Solženicyna. Už zase je pätnásteho v mesiaci a celý kolobeh začína odznovu. Takto prešlo šesť, sedem mesiacov. Stále nezmierený so životom, v ktorom mu ostalo pár priateľov, pár večerov prechádzajúc hlučnou ulicou. Tie isté kecy, tá istá skepsa. Niečo sa možno zmenilo. V malej časti jeho mozgu vzniká nový svet. Ešte malý, nedozretý, ale skutočný.

Pri jeho rozprávaní som sa s ním dokázal stotožniť, až na pár výnimiek. Podáva mi fľašu vodky a nasadáme do auta. Je to trojliter s automatickou prevodovkou. Pre istotu sa pripútam. Prázdne ulice, je okolo polnoci. Vyrážame kúpiť cigarety na druhú stranu mesta. Sme na moste a ručička ukazuje stoosemdesiat. Mám strach, nie strach zo smrti ale strach že sa obaja zbláznime. V skutočnosti obaja chodíme k jednému veľmi dobrému psychiatrovi. Dáva nám tabletky na upokojenie, také po ktorých necítite nič. Jedna tabletka denne, viac nie ako povedal psychiater. Nám to nestačí a tak zakaždým keď prídeme na sedenie sa musíme vyhovárať prečo sme minuli tabletky na celý mesiac už v pólke. Zatiaľ nám to vychádza a vždy dostaneme ďalšiu krabičku. Sme v obchode, automatické dvere nás vpúšťajú dnu. 23, presne toľko je pokladní. Funguje len jedna. Prechádzame okolo malého plešatého z bezpečnostnej služby. Nemám rád veľké obchody, vždy keď niečo súrne potrebujete neviete to nájsť v spleti tých nezmyselných regálov a uličiek. Potrebujem dlhý kuchynský nožík a beriem do rúk ten najlacnejší. On berie veľké kladivo a dva páry gumených rukavíc. „Tento bude tvoj posledný.“ Hovorím si sám pre seba. Sme pri pokladni a platíme. Na kase zasvieti 598,50,-. Drobné si nechajte.. Za pokladňou odbaľujem nožík. On uteká pre auto na parkovisko. Nechal ma tu samého s nožom. Malému plešatému sa niečo nezdá. Smeruje ku mne. Toto nevyzerá dobre. Kde je s tým autom?!

Ostré svetlo...Ostré svetlo...Ostré...

Vrazil som mu nôž do krku. Zakrvácaný padá na zem. Z pokladne sa ozýva krik. Z krčnej tepny mu strieka krv ako z fontány. Bežím von. Do riti!! Toto som naozaj...naozaj...

Sanitka, policajti, pohrebná služba. Všetkých vidím ako keď niekto zomrie vo filme. Vznášam sa nad autom. On sedí na kraji chodníka a ja zakliesnený s otvorenou lebkou medzi cestou a kolesami. Zakrývajú ma bielou plachtou.

Poznáte to.. Je to ako sny v ktorých prestanú fungovať brzdy, idete ďalej ,na semafore svieti červená, celou silo tlačíte nohami na brzdu...

Pri pohľade do zrkadla zistíte že sny a vaša momentálna situácia nie je až tak vzdialená.