Zlodej príbehov - pokračovanie 37

Avšak nastaviť svoju tvár číremu svetlu tiež nie je jednoduché. Aj na to je treba neskonalú odvahu, pretože spaľujúca žiara vás môže v prvom okamihu oslepiť a popáliť vám zmysly, strhujúc z vás pri tom rubáš temnoty, ktorý sa na vás hneď pri prvom dotyku prilepí ako pavučina. Ten, čo sa na to odhodlá spočiatku nič neuvidí, pocíti len spaľujúcu žiaru čistoty vyťahujúcu na svetlo všetku špinu usadenú v jeho póroch. Len tí najodvážnejší dokážu zostať nehybne stáť a odolávať neskrotnej sile pravdy. Tí menej odvážni v bolestiach a strachu radšej opäť zalezú do jaskyne, plýžiac  sa po špičkách, aby nezobudili spiacich démonov. To je Platónov svet ideí a môj svet pravdy.

     Obe cesty majú čo ponúknuť. Temnota zabudnutie, večnú tmu bez útrap. Odpútanie sa od sveta a spočinutie v nekonečnom snení, vo večnom oblaku nesplnených snov. Svetlo zas ponúka prebudenie, život v pravde. Otvorí vám oči a ukáže vám svet taký, aký je. Ukáže vám aj to, čo nechcete vidieť, odkryje aj to, čo by malo radšej zostať zakryté.

     Tak čo je lepšie, spokojný spánok nevedomého, život vo svojom vlastnom vysnívanom svete, aj keď neskutočnom, alebo prebudenie sa do zdrvujúcej reality, vnorenie sa do pravdy tak ukrutnej a desivej, že sa pod jej váhou nedokážete ani pohnúť? To je otázka.

     Áno, je to zásadná otázka. Paradoxom však zostáva fakt, že my na túto otázku správnu odpoveď poznáme. Vieme, ktorým smerom sa vydať, ktorá cesta, ktorý variant je ten správny, a napriek tomu väčšina z nás upadá do temnôt. Poznáme odpoveď na najdôležitejšiu otázku nášho života a aj tak sa ňou neriadime. Preto je naša realita taká temná, a preto je táto otázka, ktorá ani nie je otázkou, pre tých, ktorý upadli do temnôt, o to smutnejšia.

     Ako vidíte, aj ja som upadol do osídel, ktoré mi táto dômyselná pasca podsunula. Chytil som sa ako mucha na lep, a to len kvôli mojej zbabelosti. Tomu inštinktu, ktorý vo mne zanechali moji predkovia, pretože im pomohol prežiť tisíce rokov uprostred nespútanej divočiny, no mňa sa dnes snaží uvrhnúť do záhuby. Nechal som sa chytiť do pavučiny myšlienok, ktoré nemajú konca, a odniekiaľ z tmavého rohu sa vynorila obrovská čierna tarantula, aby si obzrela svoju obeť. Prichádza, aby si ma privinula do svojho odporného náručia. Láskyplne mi vpichne do krku svoje dva obrovské jedové zuby a vpustí mi do tela paralyzujúci jed. Potom už nebude cesty späť. Ovinie si ma svojim vláknom a bude sa lačne prizerať, ako pomaly umieram. V beznádeji.