Československá literární komunita
Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.
Přidejte seRybí dážď
Autor
niniw
Zima sa vrátila nečakane. Puky na ovocných stromoch sa obalili do zľadovatelých kvapiek. Všetko zamrzlo. Aj deti oblečené v ľahkých nedelných šatách, čo ostali visieť na konároch.
Na druhý deň západný vietor prihnal tmavé búrkové mračná. Razom všetko stmavlo a z oblohy začali padať obrovské tmavé krúpy čudných tvarov. Rozbíjali strechy domov, zopár omráčených ľudí ostalo ležať na zemi. Po chvíli všetko stíchlo a povetrím vanul čudný smrad. Po uliciach sa v dlhých pásoch v roztopených ľadových kúskoch hemžili ryby.
„Ryby padli z neba!" kričali ľudia a zbierali ich.
„To je trest za naše hriechy!" zakričal muž v sutane.
„Aký trest!? To je dar za naše zamrznuté deti!"
Mesto sa rozdelilo do troch skupín. Na tých, ktorí na šnúrach sušili ryby a z vďačnosti spínali ruky a ďakovali svätým a na tých, ktorí sa v strachu krčili v drevených laviciach kostola a prosili o odpustenie za to, že podľahli pokušeniu a v komorách ukrývajú nasolené kúsky božieho hnevu a na starého zošúvereného starca, ktorý kedysi drhol dlhé roky dlážku na rybárskej lodi a odvtedy medzi svojich pár zubov nevložil ani kúsok rybieho mäsa.
„Nie je to žiaden zázrak," smial sa ale nikto si ho nevšímal.
„To len silný vietor, čo sa prehnal po mori vytrhol z neho ryby a keď zoslabol, popadali na zem."
Hodil som na stôl zopár rýb. Žena sedela v hojdacom kresle, a uspávala dieťa. Ani sa na mňa nepozrela. Už si ani nespomínam ako dlho tu so mnou žila. Jednej noci zaklopala na moje dvere a povedala, že predáva lásku. Vpustil som ju dnu, a ona už nikdy neodišla.
Už vtedy mala brucho riadne nafúknuté a o pár týždňov sa jej narodilo dieťa. Stále sedelo ticho v kúte izby. Aspoň nezavadzalo. Aj keď vyrástlo, cmúľalo si palec a nič nehovorilo. Druhé bolo moje. Aspoň sa mi tak zdalo, že má rovnako kostnatý nos ako ja. To tretie, čo stále spalo pritúlené k jej prsníku, našla na ceste. Aspoň to tak vravela. Neviem či ho porodila sama, alebo ho niekde ukradla. Bolo mi to jedno.
Na druhý deň stál na moste muž. Pod nohami sa mu v košíku túlilo zopár nahých batoliat.
„Kúpte si maličké!" vykrikoval na okolidúce ženy.
„Máte aj ryšavé?" pristavila sa jedna.
„Nie. Samé tmavé a jedno mám krásne modrooké so svetlými kučierkami," vytiahol nahé dieťa z košíka a otáčal jej ho pred očami.
„Nie, svetlovasé nechcem. Mne zamrzlo ryšavé," mávla rukou žena.
„Pani, vy máte krásne šaty. Určite máte veľa peňazí. Kúpte si anjelika, pobehol za ďalšou z nich.
„Nechcem, stačí mi jedno."
„Je krásne," nenechal sa odbiť muž a strčil jej ho do rúk.
„Fuj, ale smrdí!" mali ste ho najskôr okúpať," vrátila mu ho zhnusene späť.
„Veď by ste ho okúpali," znova jej ho strkal do rúk.
„Daj mi už pokoj!" chytila za ruku svoje dieťa a rýchlym krokom sa stratila v dave.
V krčme okrem zatuchnutých stien smrdela aj rybacina.
Krčámrová dcéra povädnuto plávala medzi stolmi. Drobné prsia jej smutne vzdúvali priesvitnú blúzku a plochý zadok nevzbudzoval ani len súcit ťažkých zrobených rúk plesknúť si po ňom. Tak tam všetci len sedeli a mĺkvo zízali do špinavých pohárov.
Spomenul som si na Tunde, krčmárovú ženu. Takéto ženy by mali patriť všetkým. Ich kyprými vnadami by sa mali ovlažovať všetci vyprahnutí pútnici.
Vtedy, keď sa Tunde utopila a ja som stál pri jej zaklincovanej truhle, bola ešte malé dievčatko. Tmavé vlasy jej splývali s čiernymi šatami spod ktorých jej vykúkali biele spodničky. Aj dnes, po toľkých rokoch od smrti jej matky, stále chodila v čiernom.
Na kare som prežúval mäso. Bolo tuhé a sladké.
„Figu teľacie, starú koninu nám dal žrať! Ani po smrti mojej dcére nič nedopraje!" vypľula z úst kúsky nedožutého mäsa starena. Nebol v nej ani záblesk z Tundinej krásy, ktorý by sa dal nájsť pod jej zošúvereným povrchom. Preto, keď o pár dní zmizla, nikto ju ani nehľadal.
„Dal by som si kúsok hovädziny," pristavil som mladú krčmárku.
„Na," hodila mi na stôl tanier s pečenou rybou. „Teľatá z neba nepadali."
Všetci už odišli, ale mne sa nechcelo. Mladá krčámrka zametala. Myslel som na Tunde. Na jej mäkké stehná, ktoré mi občas dovolila poláskať, keď mi doniesla pivo. Vsunul som jej ruku pod sukňu a za to krátke vkĺznutie do mokradí som jej zasunul do podväzkov malý úplatok. Mladá krčmárka pristúpila k môjmu stolu a handrou zotrela zvyšky jedla. Vsunul som jej ruku pod sukňu a chytil ju za stehno. Nahla sa a ďalej utierala stôl. Posunul som ruku vyššie. Privrela oči, ale ďalej pokojne zotierala. Vyhrnul som jej sukňu a pritiahol si ju pred seba. Vôbec sa nebránila. Pomaly som prenikal do jej vnútra, do zabudnutého a opusteného miesta jej samoty. O chvíľu som už takmer zúrivo vymetal všetký bolestné myšlienky na Tunde, všetký prebdené noci, v ktorých som na ňu myslel, a nemohol ju mať. A toto úbohé vyprahnuté telo podo mnou hladne vsávalo kúsky mojich skvapalnených túžob. „Tunde!" vykríkol som v pobláznení. Chvíľu nepohnuto ležala na stole a prerývane dýchala. Keď sa obrátila, v jej sklenených očiach som videl svoj odraz. O chvíľu zmizol. Posadila sa a uhladila si pokrčenú zásteru. Z vlasov jej kvapkala pena z rozliateho piva.
Vytiahol som z vrecka nedozreté jablko a podal jej ho. Bez slova si ho vzala, privoňala k nemu a vsunula si ho do blúzky.
Zacítil som tupý úder do hlavy. Kým som sa zvalil pod stôl, ešte som začul jej zúfalý výkrik. Po dlážke sa gúľalo zelené jablko.
Krčmár jedol veľké nedozreté jablko. Odhryzol z neho veľký kus a kyslastá šťava mu tiekla po brade. Pahltne z neho odjedal. Praskavý zvuk ma bodal do mozgu. Najradšej by som mu ho vytrhol aby už prestal. Videl som len obrovské ústa ako prežúvali kúsky jablka.
„Tak tebe sa zachcelo pchať sa do mojej dcéry?" povedal pokojne a odryzol si ďalší kúsok.
Sedel som v rohu malej vlhkej tmavej miestnosti. Cítil som sa akosi zvláštne. V hlave mi dunelo. Moje telo mi pripadalo ťažké, nevedel som sa poriadne hýbať a viečka mi padali ako prachom obťažkané rolety.
Nado mnou sa pohojdávali nasolené kúsky mäsa a vysušené ryby. Na polici stáli sklenenné fľaše všelijakých tvarov. V jednej z nich plávali dve guľôčky. Sťažka som sa postavil a zahľadel sa do fľaše. Díval som sa do modrých očí Tunde.
Hlava sa mi krútila. Musel som sa znova posadiť. Pomaly som si skladal všetky súvislosti.
„Aj mňa budeš podávať ako hovädziu pečienku, tak ako Tunde?" pošúchal som si ranu na hlave.
„Kto by už len žral takého starého vola," zarehotal sa a kúsky jablka mu vypadli z úst. Po chvíli sa mu jedno oko začalo mykať: "Nie, Tunde sa počas života rozdávala všetkým, teraz som si kúsok z nej nechal iba pre seba," pohladkal fľaše na polici.
„Tá hostina bola z jedného mladíka, čo som ho vytiahol priamo z mojej ženy. Trocha sa zasekol, tak som mu musel pomôcť," brnkol po jednej fľaši. „Neviem čo z neho mala. Mal ho oveľa menší ako mám ja. Zmestil sa do malej fľaše od uhoriek. No a potom to už šlo ľahko. A bola by škoda len tak ho niekde zahrabať."
„A Tunde?" Aj tej si trocha pomohol? Hodil si ju do vody?"
Otočil sa ku mne a jedno oko sa mu znova začalo neprirodzene mykať.
„O moje ženy sa neobtieraj ani slovami!" hodil po mne sekáčik na mäso. Snažil som sa mu vyhnúť. Spadol som zo stoličky a udrel si hlavu. Po nohách mi tieklo niečo teplé. Pristúpil ku mne, zdvihol sekáčik a rozrehotal sa.
„Našťal si si do gatí!"
Vzal sekáčik a odsekol ním zopár rýb. „Ako chutne napršalo," ovoniaval nasolené kúsky. „Na, žer!" hodil ich do mňa. „Nech sa aspoň trocha roztiahneš. Mladá krčmárka by rada nové topánočky."
Akoby z diaľky doliahol ku mne ťahavý kovový zvuk. Krčmár brúsil nože.