jeseň

Celkom hnus. Po siedmich rokoch pil burčiak. Stratený kdesi na chodbách  ubytovne, pozeral cez zarosené okno. Kraj bol v hmle, z nej sa kde tu vynárali  črty mesta, cudzích ľudí na  uliciach.

Vybieham na chodbu. Je osem a firma takmer prázdna. V sklade predo mnou cupká Lelena, niečo mraučí  po košicky. Lelena má rozpustené vlasy a oči ako malé dieťa.  Slavo podozrivo pozerá. Asi som mu cez víkend zožral psa. Neviem. Nepamätám si.

Na ceste do Žiliny sa prevaľuje biela.  Tvorí tvary presne na hranici vnímania, čiary svetiel a slnka, ktoré vychádza nad pooraným poľom. Listy sú žlté a červené.

Písala Ivona. Knihu ktorú som jej požičal si mám vyzdvihnúť u Ega. Som vec. Atavizmus vzťahu. 

Je večer. Sedím v novootvorenom kfc pri diaľnici. Stmieva sa. Prúdy  ukazujú  smer. Priamo.  

Pred zrkadlom. Vytváram obraz. Nachádzam  trochu ostarnutého seba.  

V ubytovni ma na chodbe  čaká mačka. Krémová. Dávam jej žrať a neskôr píšem diplomovku. Na siedmom poschodí oproti stojí mladé dievča. Pozerá priamo na mňa a tak kývnem rukou. Ďalej pozerá. Po chvíli skáče z balkóna. Píšem.  

Úspech je spoločenská udalosť.

Kráčam po ulici. Nad zemou je biely opar. Ľudia ho prerážajú ako plavci. Mávajú rukami a miznú do bielej.

Hľadám otvorené potraviny. Je nedeľa ráno. Kdesi na okraji mesta sa stratím v jednosmere. Priestor je ticho.