.niekedy je len dážď na vine

Našiel som sa, ako sedím na posteli a nemo pozerám na obrovskú ženu ležiacu pri mne. Moja hlava je groteskne miniatúrna v porovnaní s tou jej. Ruku mám zaborenú v ženiných ryšavých chlpoch na ohanbí.

Nad mestom sa zmráka a začína pršať. Asfalt tmavne a veľmi rýchlo sa začínajú vytvárať kaluže v početných puklinách a priehlbinách. Skláňam sa po rozmočený papier s odchodmi vlakov, dážď mi nepríjemne klopká na zátylok. Strasie ma. Na ulici už skoro nikoho niet, len poslední chodci utekajú pod brány.

Ak sa prizriem lepšie, vidím detailne ako jej pod kožou pulzuje krv a vystupujú zreteľné modré žily. V obrích záhyboch len tuším slaný pot. Potláčam nutkanie jej oholiť nohy a odvraciam zrak.

V diaľke znie Johny Cash. Johny Cash? Ktovie. Pri kontajneri leží pohodená škatuľa od topánok, v ktorej sa niečo mrví. Podídem bližšie, zo škatule vylieza starý potkan. V okamihu je preč a ostáva po ňom len handrová bábika s rozhryzeným bruchom. Beriem ju do rúk, jemne, aby sa mi nerozpadla, je vlhká, cítiť z nej potkaní moč.

Včera som sa jej díval do očí, potom na prsia, a nakoniec ju surovo znásilňujem rukou. Barová stolička ešte dlho potom vonia ťažkým pižmom. Dlho. Omamne. Imponuje mi, ako sa naoko zdráha, ale v láskavej tme, ktorá všetko ukryje, bezostyšne rozťahuje nohy.

Pokúšam sa vrátiť kúsky molitanu späť do bábiky. Nakoniec ju prelepujem páskou a staviam na policu s knihami. Usmieva sa, keď sa nepozerám, a sleduje každý môj pohyb.

Obryňa zrazu otvára oči. Vidím v nich vlakovú stanicu, rušeň, škrípajúci pri brzdení. Ľudia ako bábky, meravo nastupujú do vozňov. Je zvláštne, že obraz sa nemení ani vtedy, keď sa vraciam z kuchyne s veľkým nožom v jednej a lepiacou páskou v druhej ruke. Mám však pochybnosti, stále premýšľam, či ju radšej opäť nerozhryziem.