.farma

  Na zemi ležala figurína. Niekto jej rúžom dokreslil spodné i vrchné partie, v tieni lampy zreteľne vystupoval smiešny úškľabok. Parochňa z pravých vlasov ležala pohodená v kúte. Nahé dievča, trasúce sa od zimy si obúva kanady, ktoré našlo za skriňou. Škárami zadebneného okna preniká chlad a zápach z chlievov. “Smiem si prisadnúť?” nečaká na odpoveď a spôsobne si sadá na drevenú podlahu. “A nie je Vám zima?” spýtalo sa, “hm asi nie, hoci ste nahá presne ako ja.” začudovane krúti hlavou. “lebo ja sa trasiem už hodnú chvíľu. Môžem vedieť Vaše meno?” zvyškami izolačnej pásky jej utiera rúž. “Nie? Nevadí, budem Vás volať Hilda.” pokrčilo nosom “ja som Nina, ale tu smrdí, pravda?” zdalo sa, že figurína nebadane prikývla. “niekedy dávno to tak vôbec nebolo. Mala som kvietkované šaty a za oknom som tušila jar, včely bzučali, v diaľke som začula erdžanie koní. Ach kone...” povzdychlo si s utrápeným výrazom v tvári, “tie kone mi budú najviac chýbať. Všetky ich vyzabíjal a obstaral prasce.” Pri dverách stálo vedro s vodou a smaltovaný hrnček. Dievča sa naň znechutene pozrelo, “aj vodu mi dáva ako tým prasciam” zúri. Zrazu stíchne, “ ale Vás tým nebudem obťažovať, milá Hilda, naozaj nie.” Oči sa mu lesknú,v okamihu je rozhorúčené, miestnosťou sa nesie ťažký kašeľ. “neznesiem keď sa na mňa takto pozeráš, prepáč, je to nutné” a ostrým koncom lyžice jej robí diery miesto očí.

  Ten tvor na mňa uprene zazeral. Niečo nezrozumiteľné monotónne bľabotal a podchvíľou sa ma dotýkal. Bolo mi to nepríjemné, ale čo sa dá robiť, útrpne, s miernym úškľabkom v tvári som mu prikyvoval. Som pyšný na svoje telo bez jediného chĺpku. A nahý sa nozaj nemusím za nič hanbiť. A na plaste vynikne len iskrivý červený rúž. Náhle som pocítil ako mi žeravé železo vypaľuje oči. Na sekundu som si pomyslel, že sa mi to určite sníva, ale v tom istom okamihu mnou prebehla ostrá neznesiteľná bolesť.

   Dievča spokojne prikyvuje nad vyhĺbenými otvormi, začína sa kolísať a ticho pospevovať. “Moja mama peknú sukňu má, moja mama peknú sukňu má...ktože jej ju daroval, ktože jej ju daroval?...predsa ja...predsa ja...”

  Svine začínajú byť nervózne. Na buchnutie dverí a vŕzganie zhrdzavených pántov sa spúšťa ohromný kvikot, ktorý pozvoľna utícha , keď sa do válovov začne hrnúť žrádlo. V malej ohrade je len osamotené žriebä, ktoré vyľakane prestupuje z nohy na nohu.