Nedeľná prechádzka

Také obyčajné nedeľné popoludnie. Žena vyžehlí biele šaty s volánikmi, oblečie dcérku a do vlasov jej dá mašľu. Potom si to rozmyslí, lebo mašľa sa po jemných a slabých vláskoch vždy skĺzne dolu. Napokon zopne plavý chvostík naboku hlavy maličkou lienkou a konečne je so svojou robotou spokojná. Keď pošle malú von, rýchlo musí pripraviť druhú dcérku: prebalí ju, natiahne jej najnovšiu súpravičku a vloží ju do kočiara. Je pevný, s prepletanými ozdobami z bužírky. Vždy je to tak. Všetkých vystrojí, a kým čakajú pred domom, rýchlo sa oblečie aj ona. 

     Konečne všetci kráčajú agátovou alejou k hrádzi. Muž vytlačí kočiar až hore. Agáty sa striedajú s vysokými morušami. Červenými a bielymi. Dcéra sa zohne po veľkú červenú morušu v tráve, ale žena stihne skríknuť, až dcéra preľaknuto pustí morušu na zem, a rýchlo schová ruku za chrbát. Kvapka morušovej šťavy sa vpíja do bielych šiat, ale tam žena nevidí. Je spokojná. Konečne sa po celom týždni vytiahla trochu medzi ľudí. Už si ani nepamätá, kedy bola naposledy v kine. Spomenula si, že keď bola Vierka malá, svokra si ju vždy zobrala k sebe a ona chodila so svokrom do kina. Boli niekedy aj na dvoch filmoch za sebou. Tešila sa ako malé dieťa: svetlá zhasli a svokor vždy vytiahol z vrecka papierový kornútok ľadových gaštanov. Ako ona milovala kino! Rovnako náruživo ako svokor. Pripomínalo jej veľký svet, po ktorom túžila, a jemu rodnú Viedeň, z ktorej ho deportovali na príkaz macochy do tohoto malého mesta na Považí. Boli z nich dvaja spojenci, každý s túžbou po zmene, ktorá sa nikdy neudiala. Ešte jednu vášeň mal  svokor: hríby. Niekedy ju zobral na dubáky. Už sa na to ani veľmi nepamätá, ale jeden výlet jej utkvel v pamäti: svokra im nabalila do ruksakov desiatu. Chlieb a varené vajíčka. Keď prišli do hory, svokor vybral z ruksaka dve veľké čokolády. Potom triafali varenými vajíčkami do duba na kraji lúky a boli tak zvláštne šťastní. Malá súkromná vzbura za pár korún. Svokra sa to nikdy nesmela dozvedieť. Nepochopila by to. Starostlivá, sporovlivá a nábožná. Svokrovi sa ešte niekedy zaligotali oči pri spomienkach na Viedeň, no jeho vzbura sa menila na negovanie všetkého, čo musel pretrpieť, aby zmazal svoj biľag: viedenský pôvod. Musel napríklad vstúpiť do strany, aby nebol podozrivý z prikláňania sa k Západu. A keď odišiel do dôchodku a pokladník ho v mene straníckeho výboru prišiel navštíviť a vypýtať si mesačný stranícky príspevok, hodil mu stranícku legitimáciu medzi oči ešte vo dverách. A môžete ísť do riti celý stranícky výbor aj s predsedom! skríkol na vystrašeného pokladníka a zabuchol dvere. Himmelherrgott, zanadával za zatvorenými dverami a šmaril vlastnoručne ušúľanú cigaretu na podlahu. Odvtedy celá rodina tŕpla v strachu, čo bude. Ale nebolo nič. Žena sa nahlas zasmiala. Muž sa na ňu pozrel, ale nechcelo sa jej vysvetľovať mu, na čo si práve spomenula. Okrem toho boli už na moste. Jedným okom dávala pozor na Vierku a na autá a druhým sledovala rodiny na nedeľnej prechádzke. Bola spokojná. Tešila sa na zmrzlinu a na známych, ktorých stretne na námestí.

– Aha, Mercekovci s malým, – povedala mužovi.

– Fotí hrad, – povedal muž a v jeho hlase bolo cítiť, že aj on by si rád sem-tam zafotil. Len tak, pre radosť. Ale nebolo peňazí na kvalitný fotoaparát. Možno niekedy neskôr.

     Námestie s veľkým barokovým kostolom pri mestskej veži sa perlilo smiechom mladých. Na zábradlí okolo morového stĺpa stál hlúčik hluchonemých a tieň ich švihajúcich rúk vytváral na drobných dlažobných kockách fantastické obrazce. Okolo nich ticho rezonoval tlmený mrmlot. Ako bzučanie včiel okolo úľa. Pri cukrárni na hornom námestí stáli matky s deťmi a čakali. Otcovia nosili von kornútky plné zmrzliny. Chodili sem, na horný koniec, lebo tu ešte predával Turek zmrzlinu, čo vyzerala ako veľké voňavé kvety. V cukrárni pri Trenčane už porciovali zmrzlinu ako malé kopčeky. Táto Turkova bola okrem toho lepšia. Smotanová. Hoci mal iba štyri druhy, všetci chodili k nemu. Turek mal na hlave oranžovočervený fez, hovoril pokrútenou slovenčinou, usmieval sa a na ľavej strane sa mu blýskal zlatý zub. 

     Žena lízala zmrzlinu a bola šťastná. Zadívala sa hore na hrad a uvedomila si, že tam hore ešte nikdy nebola. Musí prehovoriť svokra. Mužovi sa nechce šliapať hore. Radšej ide na ryby. Dokáže tam sedieť celý deň. Asi by sa zbláznila, keby mala sedieť na brehu Váhu, pozerať sa na monotónnu hladinu rieky a čakať, čakať, čakať. Z myšlienok ju vyrušili Krusalovci. Už zďaleka videla, ako sa starý Krusala ukláňa. Dúfala, že sa ukláňa niekomu inému a skúsila pozliepať roztrúsené myšlienky, ale Krusala sa ukláňal jej.

– Dobrý deň aj vám. Trošku sme si vyšli, – doložila rýchlo.

– Ako obyčajne. Otočíme sa na námestí a pomaly domov, – povedala Krusalová a pohladkala Vierku po hlave. Krusalovci nemali deti. Ona bola príjemná, ale Krusala jej bol vždy smiešny. Medzi hlavou a krkom žiadna medzera. Vlasy ostrihané na ježka a okuliare, ktoré mu zo štrbiniek očí robili dve sotva rozoznateľné čiarky. Malá Vierka mu raz povedala, že vyzerá ako štopeľ. Musela sa za ňu ospravedlniť, ale najradšej by sa bola rozosmiala.

– Veď aj my sme už na odchode, – povedal muž a žena s nevôľou obrátila kočiar, lebo ešte sa jej nechcelo ísť domov. Krusala chytil malú Vierku za ruku a všetci schádzali dolu námestím k mestskej veži. Pri kostole sa zvrtli doprava a popri židovskej synagóge prešli až na most. Žena si uvedomila, že vyzerajú ako kompletná rodina so starými rodičmi. A možno preto sa Krusalovci k nim pridali, aby si túto ilúziu aspoň na pár minút sprítomnili. Muž sa bavil s Krusalom o rybách a žena zrazu nevedela, o čom sa má s Krusalovou rozprávať. Našťastie si všimla jej pohľad. Zastavila kočiarik a odhrnula perinku. Danka spala s pästičkami pri hlave.

– Či vyrástla! – spľasla rukami Krusalová a na tvári jej sedel blažený výraz.

Kostolný. Presne taký výraz majú ľudia v kostoloch, pomyslela si žena. Ale Krusalovci do kostola nechodili. On bol veľký straník, jeden z vysokých funkcionárov závodu, v ktorom obaja s mužom robili.

– Ešte máte mliečko? – spýtala sa Krusalová a jemne sa začervenala.

– Mám, mám, – povedala rýchlo žena.

– Ako to len beží. Ešte toť nedávno ste chodili s bruškom, – pokyvovala hlavou Krusalová.

– Veru...

– A čo Vierka? Pomáha vám?

– Ale áno, – povedala žena a zrazu jej napadlo, ako boli u svokrovcov a hovorili o daniach. Zrazu sa Vierka rozplakala. Stále len hovoríte, že Dane a Dane. A mne? Porozprávala Krusalovej príhodu a obe sa zasmiali. Žena pozrela na Vierku a premkol ju akýsi neurčitý strach. Vierka mala zmŕštenú tvár, vytrhla sa Krusalovi z ruky a chytila sa kočiara. O chvíľu žena na príhodu zabudla, lebo cesta sladko prevoňaná morušami a agátmi sa začínala plniť skupinkami ľudí ponáhľajúcich sa na futbal. O hodinu bude celá štvrť ako vymetená. Všetko bude na štadióne a potom, po zápase, sa budú muži valiť ako láva. Zaplnia Piešťanskú ulicu a kým prví budú už za mostom, poslední budú ešte len opúšťať brány štadióna. Niekedy skupina fanúšikov prenasleduje rozhodcu až na most. Potom prídu domov muž so svokrom, pustia si športové vysielanie a s uchom na rádiu a s rezňom v ruke si vychutnajú nedeľný podvečer. Mäso aj tak lacnejšie nebude, povie svokor ako obyčajne. Žena nikdy z tejto vety nevie, či vyhrali alebo prehrali.

      Keď sa rozlúčili s Krusalovcami, bol najvyšší čas dať malej mlieko. Zobrala deti domov a o hodinu si sadla k Vierke. Práve obkresľovala z knihy obrázok princeznej. Vtom si spomenula na Vierkinu tvár a na to, ako sa starému Krusalovi vytrhla.

– Prečo si dnes nechcela ísť s ujo Krusalom? – spýtala sa jej.

– Lebo mi veľmi stisol prst.

– Čože?

– Veľmi.

– Možno sa ti to len zdalo.

– Nie. Takto mi ho poskladal a stisol.

Žena si skrčila prsteník a stisla. Bola šokovaná bolesťou, ktorá ju zaplavila.

– A prečo to urobil?

Vierka len pokyvkala chudými plieckami.

– Povedal, že vie ešte aj iné veci.

Žena zrazu nevedela, čo urobí, keď sa nabudúce s Krusalovcami stretnú. Poslala Vierku kresliť si a ticho sedela. Keď už bol večer a ležali s mužom v posteli, rozmýšľala, či mu má o tom všetkom povedať.

– Ty dobre poznáš Krusalu? – spýtala sa. Vedela, že muž chodí s ním na ryby.

– Dobrý chlap to je. Škoda, že nemohli mať deti.

– Ona je príjemná. On mi nie je dvakrát sympatický.

– Netáraj. Je to fajn chlap. Niektorí mu závidia, tak o ňom rozchyrujú, že bol gardista.

– A keď bol?

Muž si len poklopkal po čele, zhasol lampu a obrátil sa na druhú stranu.