.niekedy tam stál dom

Na stole stáli dve soľničky. Priečne pruhovaný obrus bol takmer čierny. Dve panvice so zvyškami. V miestnosti neznesiteľne zapáchal človek, na oknách viseli zožltnuté plachty. Nad posteľou v kúte čiernobiely obraz mladomanželov.

Jozefa zobudila otravná mucha, či skôr množstvo múch, ktoré sa úspešne promenádovali izbou. Malátne sa ohnal rukou. Bol zarastený, posadil sa a poškrabal v rozkroku. Zívol. Siahol do otlčenej tabatierky a vytiahol cigaretu. Rozkašľal sa a začal vykašliavať hlieny. Dvakrát opľul stenu. Mútne oči hľadali pohár so včerajším vínom. Napil sa, potlačil nutkavý pocit zvracania. Chcel močiť. Splachovač už dávno nefungoval, keď na to pomyslel, tvárou mu prebehlo zhnusenie. “idem von”. Pobral sa k dverám.

Akoby mu do očí napichali tisíce drobných ihiel. Podlomili sa mu kolená, zviezol sa na drevenú podlahu verandy, slnko úporne svietilo. Pes sa k nemu opatrne priblížil. Jozef zacítil vlhký ňufák na tvári. Reflexívne vykopol. Pes, už zvyknutý na podobné zaobchádzadie, stihol uhnúť. “skurvená beštia”, ťažko vstal, rukou sa oprel o stenu, vytiahol vtáka a močil, s bolesťami, zopár kvapiek. Plakal. Pes sa znova priblížil, teraz už bez váhania. Ponoril ruku do huňatej srsti, potľapkal ho po hrudi.

Pred domom stála zhrdzavená pumpa. Podišiel k nej, hlavu sklonil pod výpust, keď ho zaliala ľadová voda nemohol sa nadýchnuť, nachvíľu. “zajtra určite zídem do dediny” sľuboval si, potom si spomenul, že v pivnici má ešte štyri fľaše vína a tabaku tiež dostatok. “tak možno” trpko sa zasmial.

Namieril k domu, vzal tabatierku a vrátil sa na verandu. Pes ho už čakal na lavici. “počkaj” opäť sa vrátil, v rukách obe panvice. “na, žer”. Pes len zakrútil chvostom, inak sa nepohol. “nechceš?” položil ich na zem a prisadol si k nemu. “móžem sa ja na to všetko vyjebať, moj zlatý” pes naň chápavo hľadel, “nakazená robota” zahrešil, keď sa pozrel na hŕbu nepokáľaného dreva. “móžem sa ja na to...” zchuti si potiahol z našúľanej cigarety.

Zmĺkol. Nevedel, či sa mu to len nesníva. Na lúke pred domom stálo nahé ryšavé dievča. Pozrel na psa, zase na lúku. Dievča tam bolo stále. Náhle znervóznel. Pri pohľade na jej zdurené bradavky pocítil už zabudnuté brnenie v slabinách. “mám ísť?” spýtal sa psa, ten na počudovanie prikývol, skoro až začul ako hovorí : nerozmýšľaj a bež. Mala jemnú pokožku, s bázňou sa jej dotýkal, skoro sa bál, že jej ublíži. “podobáš sa na moju ženu” neodpovedala, “si krásna”, len prikývla a pritiahla si ho k sebe.

Vnikol do nej hlboko hneď na prvýkrát. Slasť sa mu prelievala celým telom. Zase sa nemohol nadýchnuť. Stále sa nemohol nadýchnuť, chvíľkami ho už prepadala panika. Dievča ho len pohladilo po tvári až sa začal usmievať. Usmieval sa ešte dlho potom.

Na verande bolo ticho. Drevené dosky boli od dažďa takmer čierne. Nad dvoma panvicami so zvyškami jedla poletovali muchy. Na podlahe ležal muž s úsmevom na tvári a pri ňom tíško skuvíňal pes.