Muky tvorenia

Písať tak naozajstnú literatúru!

Raz v jednom filme videl, ako si stačí sadnúť za písací stroj, a ide to. Odvtedy veril, že keď sa zaň posadí, myšlienky prídu. Aj teraz. Má fázu hľadania témy.

Možno by sa dalo o detstve. O starej Hirčíčke, čo si na dvor povynášala najprv stôl, potom čistý obrus, štyri sviečky, a kým vnuk bežal ku kostolníkovi, aby jej zazvonil, ako si bola nakázala, už ležala v čistom na stole, ruky zložené na prsiach a oboma nohami vo večnosti. Len keby vedel, ako to napísať. Napríklad: ráno stará Hirčíčka vyšla na dvor a akosi zvláštne sa začala obzerať. Ako keby si chcela zapamätať štôsik dreva pred kuchynským oknom... Nie, to nebude ono. Koho bude zaujímať stará baba chystajúca sa na smrť a nejaký štôsik dreva? Alebo by mohol písať o vojenčine. Vojenské príbehy čítal vždy rád. Hľadal v nich aj tie svoje. Nie, nie. Vojenské príbehy nie sú až také originálne. Možno sex. Koľko ráz mal v hlave naukladané celé pasáže! Ale dať ich na papier. Na papier! Vždy začal tak pekne. No potom sa mu vety rozpadli. Presne ako mrežovníky, čo mama pekávala každú nedeľu. Zoberieš do rúk, ešte je celý. Zahryzneš doň, a si samá omrvinka. Zostane ti prd, a nie mrežovník. Presne tak to bolo aj s písaním.

Sadol si. Odchlipol si z kávy a zapálil spartu. Napísal prvé dve slová. Zasa samé omrvinky. Vstal. Otvoril vŕzgavé obývačkové dvere, strčil do škáry hlavu, zhasol svetlo a dvere zatvoril. Potom sa pozrel pod posteľ (mal taký zvyk z detstva, ani nohu si nikdy nenechal trčať spod paplóna, keď bola tma, až fyzicky cítil, ako sa studená lepkavá ruka súka spod postele a chytá mu tú holú nohu, tuho, až sa krv zastavuje, noha mu fialovie a chladne). Ešte raz sa pozrel pod posteľ a potom ešte a ešte, spolu štyri razy. Pred spaním to musí ešte trikrát zopakovať. Spolu sedemkrát. Sedmička je jeho šťastné číslo. Je to číslo magické, ochráni ho pred rukou. Ako posledný si nechal priezor na dverách. Vždy sa cezeň pozrel do chodby. Pre istotu. Čo ak bude stáť pred dverami ktosi neznámy a meravo sa bude dívať do priezora? Čaká, kým sa na schodisku rozsvieti. Konečne. Prikladá si oko k otvoru a rýchlo odskakuje ako popálený.

Srdce mu búcha.

Kabát.

Biely kabát!

Visí na skrinke, v ktorej je stočená hadica od hydrantu.

Čí kabát?

Čo teraz?

Niekto je na chodbe.

Prečo si len tak zavesí kabát na skrinku a nič?

Kde je?

Zatajil dych. Dýchanie určite počuť na chodbu. Prešľapuje pri dverách, členkové kosti mu pukajú a potrebuje ísť na záchod. Nie, nie, to bude počuť. A potom, spláchnutie je v takejto situácii ako výbuch z dela. A čo keby  ticho otvoril a zistil, čí je to kabát? Ešte to tak. Stačí, keď ten vonku strčí nohu do dverí a kampes dolores. Ale zas takto tu stáť nemôže. Tak čo teda? Spať? Nakoniec zatajuje dych a pomaly otáča kľúčom. Šťuknutie nie je ani počuť. Tak. Je odomknuté. Celým telom sa tisne na dvere. Treba byť pripravený. Pomaly stláča kľučku. Ako dobre, zvonka je guľa, nič nevidieť. Ešte kúsok, ešte – a je to.­ Pritiahne kľučku opatrne k sebe a cez uzučkú škáročku vidí na schodoch sedieť susedovu matku. Starena sedí na taške, hlava jej kľucká dopredu, potom ňou mykne a zasa sedí.

Ticho zatvára dvere a kľúčom skrútne naspäť. Takže stará Rusnáčka. Sused asi nie je doma. Určite chľasce. Alebo vyspáva a mater si nepočuje. Stará by nemala zostať na schodoch. Prechladne. Nie, dnu ju nemôže zobrať. Kde by ju aj dal? Hádam len nie k sebe do postele? Do obývačky na gauč. A čo ak sa bude chcieť rozprávať a neľahne si ani za nič? Už si nebude môcť uvariť ďalšiu kávu, fajčiť a písať.

Na chodbe zhaslo svetlo. Šramot, ochkanie, stará ide znova zažať. Načo zažína? O chvíľu svetlo znova zhasne. Rusnáčka by mala do vypínača strčiť zápalku. Poradil by jej to, ale by sa prezradil, že o nej vie. Prikladá si tvár k priezoru. Preboha. Stará stojí a díva sa mu rovno do oka. Zadržuje dych, ani sa nehne. Starenino oko sa teraz díva na menovky pri zvoncoch. Znova a znova vyzváňa synovi. Ako besná. No tak sa už zobuď, ty snop ožratý! Býk nacecaný! Mater ti tu mrzne, blbec!

Stará sa nevzdáva. Strká do zámky svoje nepoužiteľné kľúče, pre istotu, čo ak náhodou. Šramotí, dobre je, už sa dá vydýchnuť. Zrazu sa susedove dvere otvárajú, stojí v nich býk nacecaný a hľadí si na mater.

– Ježišikriste! – zhíkne starena a tlačí si ruky k hrudi.

– A ja tu sedím už dve hodiny... – bezmocne berie tašku a biely plášť visiaci na kľučke hydrantovej skrinky. Dvere sa zatvárajú a svetlo zhasne.

Celkom sa prebral. Využíva to. Sadá si za stôl, zapaľuje cigaretu a sŕka zvyšok studenej kávy. Takto bude sedieť až do svitania. Najprv sa však trikrát pozrie pod posteľ a konečne začne písať veľkú literatúru. O chvíľu kladie na papier prvé písmená: Ráno stará Hirčíčka vyšla na dvor a akosi zvláštne sa začala obzerať. Ako keby si chcela zapamätať štôsik dreva pod kuchynským oknom...