Čo baby nedokážu / 2

Ako sme chceli prejsť okolo bezhlavého psa s ohnivými očami                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                                      

     Zasa v telke nič nedávajú. To tvrdí čoraz častejšie náš dedko. Vtedy radšej vyjde na dvor k našim štyrom psom a tam sa s nimi rozpráva o svojom detstve. Skoro vždy si k dedkovi Ďusimu sadneme aj my dvaja s Kubom, lebo vtedy rozpráva historky, po ktorých nám stoja vlasy na hlave ako klince. Alebo pozorujeme naše psy. Všetko sú to bývalí bezdomovci okrem Alana. Ten jediný má na seba papiere.

     Bubík napríklad sedával na kraji cesty, kadiaľ chodila naša mama z práce domov.

– Najprv som si ho všimla len tak. Z auta. Na druhý deň zasa a potom zasa. Vždy sedával na kraji kukurice za dedinou a akosi som vedela, že na mňa čaká. Tak som mu najbližšie dala buchtu. Zjedol. Potom som mu dala kúsok salámy. Keď mi skočil do auta, nedokázala som ho vyhnať, – krčila plecami mama.

     Lejdyna si zasa skrotila môjho otca. Stačilo, že sa na neho uprene pozerala, keď sedel na terase.

– Prišla,  nachýlila si hlavu nabok a iba sa dívala. Má krásne oči. Ešte som  také nevidel. Asi ju niekto vyhodil z auta. Necháme si ju, – významne zdvihol obočie ocino.

     Najstarším psom bola Linda. Naši ju našli, keď boli kedysi chytať ryby na Seneckých jazerách. Ešte som mal iba rok. Vraj sa posadila k môjmu kočiaru a nepohla sa. Strážila ma. Teraz Linda lezie na nervy všetkým psom v dome, lebo ich terorizuje. Príde napríklad k Lejdyne a vrčí jej do ucha. Lejdyna sa síce tvári, že nič, ale keď jej dôjde trpezlivosť, vtedy máme všetci plno práce, lebo odtrhnúť dva psy sa nedá len tak ľahko. Dedko ich vždy poleje vodou a je pokoj.

     Alan je ešte šteňa a drobné psie hádky si nevšíma, lebo si to môže dovoliť. Je čistokrvný, má rodézsky pôvod a bude vraj veľký ako teľa.

– Je z nich najmúdrejší, – hladká dedko Ďusi Alana po hlave a niečo mu šepká do ucha. Asi ho cvičí, ale nejako to nevidieť.

– Aj dnes nám povieš niečo o svojom detstve? – pýta sa Kubo a prikladá si k dedkovej stoličke svoju. Keď dedko Ďusi začne rozprávať o svojom detstve, je mi vždy ľúto, že mne sa nikdy nestávajú také dobrodružstvá, ako sa stali jemu. Minule nám dedko hovoril o tom, ako raz skočil krstnej mame do koláča a od strachu ušiel z domu. Alebo vravel, že v ich dedine žil kedysi akýsi čudák, čo dokázal pobosorovať fazuľky na stole tak, že naháňali jedna druhú.

– Povedz nám niečo, čo si ešte nehovoril, – žobroní ďalej Kubo, lebo je mladší odo mňa a zďaleka nepozná toľko dedkových príhod ako ja.

     Dedko Ďusi sa zakaždým dá dlho prosiť. Vždy z toho niečo vyťaží. Musíme mu podonášať všetko možné: cigarety, kávu s piatimi kockami cukru, čiapku /v lete!/ a okuliare /načo?/. Vtedy dostane tú pravú náladu a rozpráva nám také príbehy, nad ktorými rozum stojí. To hovorí naša mama, ale baby sa do takých vecí nerozumejú.

– Čo som ešte nehovoril? – kyvká hlavou dedko Ďusi a my už vieme: cigarety, káva sladšia ako bozk /to hovorí dedko/, čiapka a okuliare.

Keď si dedko chlipol z kávy, začal:

– Bol som mladý a zaľúbený do vašej babky a každý večer som za ňou chodieval do susednej dediny. Dosť dlho som babke nadbiehal, ale ona nič. Až raz mi chlapi v dedine povedali, že sa mi nepodarí babku získať dovtedy, kým neprejdem okolo veľkého bezhlavého psa s ohnivými očami, čo sedáva každý piatok večer na kraji slnečnicového poľa. Namôjveru, nikdy som si toho psa nevšimol. A ešte jednu vec mi povedali: ak som dovtedy nikomu vedome neublížil, pes ma pustí a bude mi do konca života vo všetkom pomáhať. Mal by som to u babky vyhraté. Ak nie, pes ma roztrhá. Viete si predstaviť, ako som sa cítil, keď sa blížil piatok?

– Ja by som sa bál, – povedal Kubo.

– Aj ja som sa bál. Celé dni som rozmýšľal, či som nikomu neublížil. Čo ak som na niečo zabudol a pes ma roztrhá?

– Vidíš? Skočil si krstnej mame do koláča! Čo si zabudol?

– Ale to som neurobil naschvál, – bránil sa dedko Ďusi.

– A čo? Šiel si v piatok okolo toho bezhlavého psa?

– Šiel. Bezhlavý pes len sedel a fučal. Ohnivými očami ma sledoval a ja som sa ticho ako myš ťahal okolo neho. Odvtedy mi pomáha. Niekedy si myslím, že toto sú jeho deti, – usmieval sa na našich psov dedko Ďusi.

     Večer, už sme boli s Kubom v posteli, sme pripravovali plán, ako prejdeme okolo bezhlavého psa s ohnivými očami, čo sedáva každý piatok na kraji slnečnicového poľa, aby nám potom pomáhal až do konca života. Chceli sme zobrať so sebou aj bratanca Vlada, ale Kubo povedal, že Vlado je klamár, lebo prevracia oči, až mu zostanú iba bielka, a potom si vymýšľa, že sa díva do vlastnej hlavy. Je jasné, že v hlave nič nevidno, lebo je tam tma.

     Už bola skoro polnoc a mne sa začali zatvárať oči. Keď som už-už spal, vyskočil Kubo z postele a začal sa smiať. Híkal ako ranený somár. Najprv som si myslel, že sa z toho psa zbláznil.

– My sme hlupáci! Dedko Ďusi nás oklamal!

– Akože oklamal?

– Už si videl, aby bezhlavý pes mal ohnivé oči?

Nerozumel som.

– Čo nerozumieš? Pes bez hlavy! A má ohnivé oči!

Konečne mi to zaplo.

     Teda! Najprv som bol nahnevaný, že som na to neprišiel sám, ale nakoniec som bol na Kuba pyšný. Nie je na zahodenie mať takého brata. Možno je to ešte lepšie ako pomáhací pes.