Čo baby nedokážu / 13

Ako sme hrali o bicykle

     Keď sme prišli s Kubom domov, chceli sme hneď oznámiť, aký dôležitý obchod je v našej ulici, ale nedalo sa. Všetci boli ako na ihlách: v obývačke sedel ocino s dedkom, starká im niesla kávu a mama dokonca prestala v kuchyni štrngať riadmi. Konečne nám došlo, že dnes je veľký deň – ocinov obľúbený Slovan hrá najdôležitejší zápas roka! Ticho sme si sadli k dedkovi Ďusimu a striehli sme na chvíľku, keď mu oznámime tú veľkú novinu. Teraz sa nedalo, lebo práve nastupovali futbalisti na ihrisko, pomaľovaní diváci vyskakovali ako cvičené opice, sudca vyhodil peniaz a asi išiel zapískať, lebo si vložil píšťalku do úst a koniec. Obrazovka zaprskala a všetci zmizli. Ocino vyskočil, ako keby ho niečím pichli. Stláčal na ovládači všetky tlačidlá, ktoré tam boli, prevrátil šálku s kávou a začal si trhať vlasy.

– Koniec! Je koniec! – vykrikoval.

Babka strčila do dverí hlavu:

– Pokazil sa? A čo budeme teraz robiť? Večer je seriál! Musí sa to opraviť! Volaj opravára!

– No čo? My si ideme s chalanmi zahrať futbal a vy dve upečte niečo dobré, – povedal dedko Ďusi, potľapkal ocina po pleci a išiel do kôlne po starú futbalku. Trošku ju dofúkal a my s Kubom sme išli na dvor pripraviť bránky. Najsmiešnejší bol ocino, lebo jeho sme ešte nikdy nevideli ako futbalistu. Vždy sedí za počítačom, pije kávu, vymieňa si okuliare za ešte silnejšie okuliare a potom mu mama musí masírovať chrbát, lebo mu ho vraj počítač úplne zničil. Ocino mal obuté staré kopačky, v ktorých sa mu smiešne chodilo.

– Keď s Maťom vyhráme, – vykríkol Kubo, – tak nám splníš jedno želanie!

– Nad nami nevyhráte! – povedal ocino a významne žmurkol na dedka Ďusiho. Pozrel som sa na Kuba a bolo mi jasné: teraz alebo nikdy. Bude sa hrať o bicykle, len ocino to ešte nevie.

     Hrali sme až do zotmenia. Boli sme s Kubom celkom dobrí, ale nebolo to jednoduché, lebo dedko Ďusi býval kedysi u nich na dedine brankárom. Naše Bicykle! zasipel Kubo, keď som už skoro nevládal. Bicykle! vrátil som mu to, keď mu o chvíľu došiel dych. Nakoniec sme vyhrali 22:21. Ocino chcel hrať ešte ďalej, ale keď miesto do lopty kopol do misky, v ktorej bola voda pre naše psy, vzdal to. Vyskakovali sme s Kubom ako blázni.

– Želanie! Želanie! – vykrikovali sme.

– Aké želanie? – spýtal sa ocino.

– Veď sme vyhrali! – rozkladal Kubo rukami.

– Čo sa nemôžem spýtať, aké želanie to bude?

– Aha, – upokojil sa Kubo a pozrel sa na mňa.

– Chceme bicykle, – hovorím ocinovi.

– Dedko Ďusi vám požičia, – povie ocino a myslí si, že vec je vybavená.

– Ani nápad! Na tom mojom by sa polámali! – krúti hlavou zlatý dedko Ďusi.

– A ani netreba ísť ďaleko, tu v ulici je taký nový obchod... –  vysvetľuje Kubo ocinovi, aby bol konečne v obraze.

– A stačí, keď budú bicykle na Vianoce, – rýchlo dodám. To možno zaberie.

– No... povedzme, že želanie bude splnené. Ale mám podmienku: mame poviete, že sme vyhrali my a že som dal sedemnásť gólov.

Pozreli sme sa s Kubom na seba.

– Ide o bicykle, – pokrčil Kubo plecami akože je vec jasná. Mňa to však nahnevalo:

– Nie! Vyhrali sme my! A ty si dal iba tri góly, vieš? Všetky nám dal dedko Ďusi!

Celý som horel od hnevu. A tu sa ocino začal smiať a pritiahol si ma k sebe.

– Si už veľký chlap. Som rád.

Potom si aj Kuba pritiahol k sebe a strapatil mu spotené vlasy.

     Tak teda ako to je? Budú tie bicykle? Pozrel som sa na dedka Ďusiho a ten len prikyvoval a žmurkal na mňa.