Zrod vraha

Sedela nahá pri balkónovom okne. Schúlená pozorovala mesto. Svetlá, pravidelnosť lámp,

trúbenie áut, hviezdy, obrovský krvavý mesiac... Rozmýšľala o tom, ako toto mesto raz

zmizne. Nič nezostane tak, ako bolo. Kameň na kameni. Neholdovala náboženstvu. Tú vetu z

Biblie počula len náhodou pri nedeľnej prechádzke.

Sama. Sama prechádzala ulicami, uličkami, študujúca mesto, študujúca ľudí, prechádzajúca

životom ako samostatná duša bez nejakej ostýchavej opatery. Smutná tvár s ešte smutnejšou

dušou.

Podlaha bola teplá. Nechladila ju. Tlačila na sedacie svaly, kostrč. Zmiatlo ňou. Silný vietor

prilietavajúceho snehu. Vynorili sa je spomienky na prvé jarné prázdniny strávené na chate.

Spoznala ho tam. Myslela si, že to bude večné, že láska je skutočná, že im to vydrží. Ale s

roztápajúcim snehom sa roztopili všetky nádeje na niečo večné, čo každý raz niekedy čakal od

života. Zradilo ju to. Ulice ubíjali na ľuďoch, na láske a na niečom živom, čomu hovorila

"svet". Svet, v ktorom by stála vo výklade a pozorovala všetko naokolo, bez ujmy na

čumilstve.

Keby ju mal skutočne rád, vedela by pre neho vraždiť. Keby ju mal len rád!

Bola pre nich vzduch. Odpatkový kôš, do ktorého mohli kopnúť, aby sa rozsypal, ako domček

z karát.

Nenávidela ten pocit! V duši si vychutnávala smrť každého stereotypného maniaka!

Predstavovala si moment, keď prestane búšiť srdce, zreničky hýbať, krv tuhnúť. Zaslúžili si

to! Využívali ju! Mala právo!

Svetlá pouličných lámp zhasli a ona vedela, že prišiel jej čas. Tma. Oko za oko. Zub za zub.

Pocítila tekutý chlad, ktorým spomínala na jej detstvo a chvíle pri vode. Pamätala si tú

vlhkosť, chladnosť a svieži pocit z úžasných minút vo vode.

Ani sa neobzrela. Sedela nahá na zemi, schúlená do klbka. Prstom sa dotkla tekutiny a oblízla.

Kútikami úst jej potiekla krv. Vychutnávala ju. Cítila víťazstvo nad ďalším, kto jej ublížil.

Hrdá! Prešla si prstom po krku, pomedzi prsia až na zem. Tekutina bola hustá. Vietor vnášal

do izby chlad a vynáral zimomriavky po jej teplom tele.

Nemal jej to robiť! Nemal ju opustiť! Zaslúžil si to! Využil ju! On bol na vine! Mala právo!

Dlho túžila po ňom! Nemal sa brániť! Vravela mu, že je zvláštna, že jej chutí krv! Nemal ju

provokovať! Nemal ju opúšťať!

Svetlá sa opäť zažali. Okolo krvavého mesiaca tancujú snehové vločky.

Nahne sa k mŕtvemu telu ako pes k potrave. Ruky sa podobali mačacím labkám. Korisť

nedýchala. Cítila jeho mužnú vôňu a pripomínalo jej to jej najobľúbenejší pokrm. Končekom

nosa prešla po čele, brázdila po nose, perách, krku, hrudi a späť.

Venovala mu posledný letmý dotyk pier.

Sedela nahá a schúlená v kaluži krvi.