Kupé s vôňou pomaranča

Dušan opatrne otvoril dvere kupé. Voňalo tu pomarančovými šupkami a ticho znela Vivaldiho Siciliana.

– Je tu voľné? Dobrý deň...

Mladé dievča pomaly a zamyslene zdvihlo hlavu. Vážne ňou pokývalo hore a dolu, hore a dolu.

Dušan vstúpil do kupé, vyložil si tašku a posadil sa oproti dievčaťu. Meravo sedelo, ruky zložené na kolenách, len prsty na rukách sa mu jemne pohybovali v rytme Siciliany. Dívalo sa kamsi dovnútra a vychutnávalo hudbu. Dušan si až teraz všimol, že pod plášťom pri okne spí akýsi muž. Bolo mu vidieť len nohy v starých ošúchaných menčestrákoch, ktorým miesto opasku stačil konopný špagát uviazaný vpredu na uzol. Topánky mal hrubé, robotnícke, zaprášené od cementu a nohy sa v nich uvoľnene hýbali doprava a doľava, presne v rytme vlaku. To bolo všetko, čo zo spiaceho muža bolo vidieť. Dušana však nezaujímal. Pozorovať dievča zahľadené do seba a do Siciliany bolo oveľa vzrušujúcejšie. Niečím provokovalo a dráždilo. Na čiernom tričku malo nápis Beáta. Pravý prsník jej vydúval horné bruško písmena B a nožička malého a sa jej obkrúcala okolo ľavého prsníka ako tenký biely had. Ten poskakoval zľava doprava, raz sa dokonca trafil do rytmu vlaku a rytmu Siciliany zároveň. Dušan sa pristihol, ako sa mu oči neustále vracajú k nápisu. Zámerne nasmeroval pohľad na obraz nad sedadlami. Bola to zarámovaná fotografia Trenčianskeho hradu. Potom začal počítať uzlíky na sieťke nad hlavou dievčaťa. Šesťsto. Štyridsať po dĺžke krát pätnásť po šírke. Potom spočítal dierky na mužových topánkach (šestnásť, po štyri v dvoch radoch krát dva) a napokon začal spočítavať gombíky na kabáte, do ktorého bol muž zakrútený. Ako kĺzal okom po okraji kabáta, na chvíľu sa mu zazdalo, že ho muž pozoruje. Odprisahal by, že na jednej strane bol okraj kabáta vydutý a v malej škáročke sa zaligotalo oko. Rýchlo odvrátil pohľad, ktorý sa potkol o bielu Beátu na čiernom tričku a skončil na štíhlych prstoch dievčaťa. Neúnavne poskakovali a so sýtym hlasom violončela vytvárali dvojicu samozrejmú už od stvorenia sveta.

– Beáta znamená Blažena, – nadväzoval kontakt Dušan.

– Viem, – odvetilo dievča tichým hlasom a usmialo sa. Potom sa zasa ponorilo do Vivaldiho.

Dušana to trochu rozladilo. Navyše bol presvedčený, že zlovestné oko spod kabáta ho ďalej pozoruje. Mohla toho povedať trochu viac, ale na druhej strane mu nemusela povedať vôbec nič. Ale hlas má pekný. Aj vlasy. A oči, tie má zvláštne. Zahľadené do seba a trochu smutné. Aj keď sa usmieva a Dušana dráždi čím ďalej tým viac. Vytiahol noviny, začal čítať, no nijako sa nevedel sústrediť. Už aspoň desiaty raz čítal akýsi nadpis. Rád by sa zas pozrel na dievča, presnejšie na biele poskakujúce písmená, ale sa mu to zdalo hlúpe. Spomenul si na jeden film, v ktorom si hlavný hrdina urobil v novinách dierku, aby mohol nenápadne a skryto pozorovať svet okolo seba. Prišlo mu to smiešne a rozosmial sa. Skoro v tom istom okamihu doznela Siciliana, a tak sa v kupé ozýval iba Dušanov smiech. Pripadal si ako blázon.

– Prepáčte, na niečo som si spomenul, – vysvetľoval. Beáta či Blažena sa usmievala tiež.

– Napadlo mi, že kedysi si ľudia robili do novín dierky. Teda, videl som to v jednom filme, neviem, či to robili aj naozaj. Myslel som si, že aj ja by som si urobil takú dierku a mohol by som sa vám beztrestne dívať na tričko. Už ste si niekedy urobili do novín dierku a pozorovali ľudí okolo seba?

Vtom sa kabát pohol, vystrčila sa z neho hlava patriaca k oku a zaškriekala:

– Ty inteligent! Čo nevidíš, že je slepá?

Dušan si pripadal ako v bláznivom sne.

– Prepáčte... prepáčte... – Dušan cítil, že hlas má priškrtený, ako keby patril niekomu inému.

– To nič, – usmialo sa dievča.

– To vaše tričko je naozaj fajn... – strápňoval sa ďalej Dušan.

– Jasné, veď na mne vyrástlo, – povedalo dievča a začalo sa smiať.