jednooký had

Serieš ma, slovo

do teba vrazím.

Pôsobí novo,

kým sa nepokazí

steblami trávy popri ceste,

slabík orgazmom pri inceste,

keď jebem svoje veľké dielo,

ako keby to nebolelo,

keď táram dve na tri na štyri

a opájam sa slovom čírym

            (a urobím to najprv takto

            potom nič

            potom stále nič

            a potom tak ako to takto

            znížim sa až na zhovienbič

            združene, obkročmo, striedavo

            ej, nejak sa to dojebalo)

tak trepem šesť na päť na štyri

a opíjam sa

                        slovom

                                       čírym

a nechávam ho, nech sa leje,

nech tvrdí, že v ňom pátos nie je,

nech prdí, aj keď malo končiť,

ruší sa zákaz NEODBOČIŤ

za rohom diabla bohového:

robí si srandu už aj z neho,

ba komponuje druhý plán –

ako si pekne unikám,

pri treťom pláne sánka dole.

Odchádzam. Písať. Vety. Holé.

Báseň – kameň letí

k sklu a rinčí,

tupo dopadne podľa toho,

koľko je medzi nimi piesku.

Zhypnotizovaná praská.

Prikladám prsty

na klávesy ako dieťa

ruku k ústam.

Ktoré kričí.

Každá vlna sa láme inak.