Mária

Stála tam celkom nahá, vychudnutá na kosť. Slamené vlasy jej zakrývali malé prsia. Spoza vpadnutých očí jej vytŕčal špicatý nos. Nohy tisla kŕčovito k sebe v snahe zakryť si prirodzenie. Chcela si zachovať zvyšok dôstojnosti.

„Nohy od seba!“ zreval nízky, zavalitý chlap.

Nereagovala. Tvárila sa, že nepočuje. Nemo hľadela do prázdna. Carl nebol zvyknutý na neuposlúchnutie príkazu, čo ho patrične rozzúrilo.

„Povedal som roztiahni nohy ty suka, počuješ?“ skríkol agresívne.

S ňou to však vôbec nepohlo. Stála tam ako strom vrastený do betónu. Vedela čo ju čaká. Nemalo zmysel odporovať, no napriek tomu neuposlúchla. V hlave sa jej vynárali spomienky na rodný dom, na vôňu čerstvo vykydaného hnoja, na kravské bučanie. Trhlo ňou keď sa jej vybavila streľba a krik zmätene pobehujúcich ľudí. Na neustávajúcu paľbu guľometov smerujúcu od hory. Ľudské telá padajúce k zemi ako zhnité jablká.  Ešte pred chvíľou sa usmievali a riešili bežné problémy, a v ďalšom okamihu z nich unikal život.

Tých, čo so šťastím prežili, odvážala eskorta do koncentrákov. Medzi nimi aj Máriu. Umiestnili  ju do pracovného tábora. Tam spolu s ďalšími židovkami dreli často až do úplného vysilenia. Strava bola úbohá, mnohé podvyživené ženy zomierali priamo na pracovisku. Mária mala šťastie, že si ju všimol Carl. Bola už na konci zo silami. Mlela z posledného ako stará kobyla, ktorú otec nechal dožiť len z ľútosti  ako odmenu za prácu, ktorú za svoj konský život vykonala. Práve kvôli plavým vlasom sa Carlovi zapáčila. Bolo mu čudné, že špinavá židovka vyzerá ako árijská žena. Vyvolávalo to v ňom mnohé otázky, na ktoré nepoznal odpovede. No najviac ho škrela tá nevedomosť. Chcel zistiť, čo je zač a akých má predkov táto židovka.

„Tak ty ich neroztiahneš?“ skríkol.

Vedela, že to nesmie urobiť. Počula ako si dozorcovia šepkali o strašných pokusoch na židovských ženách.

 „Nie, to isto nezvládne. To radšej...“ nestihla domyslieť.

„Odviesť!“  zreval Carl a ukázal smerom ku dverám. V tom ju pevne schytili dvaja dozorcovia a vyvliekli von. Ťahali ju hodný kus až na koniec tábora. To miesto dobre poznala. Každý ho poznal a každý sa ho bál.

Vo veľkej tmavej miestnosti s niekoľko malými otvormi v strope sa krčilo asi päťdesiat ľudí. Bolo počuť plač a tiché vzlykanie.

Čosi plechové spadlo zo stropu na zem a čudne zasyčalo ako vretenica, ktorú vyrušili pri obedňajšej sieste. Miestnosťou sa rozľahol hlasný kašeľ. Ľudia sa zmietali v kŕčoch. Lapali posledné zvyšky kyslíka. Oslepnutí padali k zemi a v bolestiach zomierali. Bol to ten najhorší obraz poskladaný z nahých, ľudských ostatkov.