Anjeli & Čerti - Nepriatelia I

ÚVOD 

Prúdy lávy ustali, všadeprítomný oheň opäť na nejaký čas uhasol a teplota klesla o sedemdesiat stupňov na mínus tridsať. Spálenú zem pokryl sneh a ľad. Len temnota v zničenej krajine bola nemenná. Večná noc bez hviezd a mesiaca, bez nádeje ich tu niekedy uzrieť.

Jediné svetlo, v širokom okolí, vychádzalo z okien zrúcaniny hradu – sídla Kniežaťa temnoty, pekelného princa. V jeho spodných podlažiach prebiehali nikdy nekončiace bujaré večierky čertov. Nádvorím práve prechádzala dvanásťčlenná skupina mužov v červených plášťoch, sprevádzaná vojakmi s fakľami. Päť príslušníkov sa od nich oddelilo a vydalo sa opačným smerom. Zasadanie Pekelnej rady práve skončilo, pomyslel si Belzebub. Stál v najvyššej veži a nakláňal sa cez obrovskú dieru v rozbitom kamennom múre, v ktorom bolo kedysi okno. Zo všetkých strán sem fúkalo, cez deravú strechu padali snehové vločky. Belzebub je síce statnej postavy, ale ten chlad by bol neznesiteľný pre sebe odolnejšieho démona. Mal oblečený len čierny oblek. Dúfal, že sa tu dlho nezdrží. Rozbitá drevená podlaha nebezpečne zavŕzgala. Za Belzebubom sa zrazu objavila postava, odetá do čierneho plášťu, siahajúceho až po zem, so širokými dlhými rukávmi. Hlavu jej zakrývala kukla. Okamžite ju vycítil. Otočil sa k nej tvárou a mierne uklonil. Osoba mlčky kráčala k nemu.

„Pekelná rada dnes opäť dokázala, že je ansámblom zbabelých stroskotancov a chudákov!“ rozčúlene zakričala a buchla päsťou do steny. Odlúpilo sa z nej trocha muriva a spadlo dolu.

„Je mi veľmi ľúto, že členovia rady nesúhlasili s vašim návrhom, môj pane,“ snažil sa ho Belzebub upokojiť.

„Nechápu, že Peklo je pre nás už väzením! Nemôžeme vkročiť do ľudského sveta, bez toho, aby sme to oznámili anjelom. Stále musíme dodržiavať nejaké ANJELSKÉ PRAVIDLÁ!“ pokračoval rovnako rozhorčene.

„Kontrola počtu čertov a anjelov medzi ľuďmi bola ich hlavnou podmienkou pre uzavretie krehkého prímeria vo Večnej vojne medzi nami a nimi,“ podotkol Belzebub a ruky schoval do vreciek saka. Vonku sa schyľovalo k poriadnej snežnej smršti. Spod kapucne na neho chladne zazreli modrozelené oči.

„To viem! Pokoj zbraní nemôže trvať ale naveky! Túto vojnu raz musí vyhrať jedna strana. A my máme k tomu teraz najlepšie predpoklady...“ jeho hlas bol okamžite pokojnejší. Belzebub sa na neho pozrel nechápavo. Stále netušil prečo ho sem zavolal, veď tento rozhovor mohli pokojne viesť v jeho komnatách, kde je aspoň teplo.

„Naše vojsko je početnejšie než ich. Môžeme ovládnuť ľudský svet a anjelov uväzniť v Nebi alebo ich zabiť!“ dotyčný bol evidentne svojimi myšlienkami nadšený.

Belzebub na neho nervózne pozeral, oziabali ho už prsty na nohách. Premýšľal nad jeho poslednou vetou. Terajší stav prímeria sa mu celkom páčil. Mohol si zájsť do ľudskej reštaurácie alebo obchodu, bez obáv, že stretne anjela a ten sa ho bude snažiť zabiť. Jediným negatívom ľudského sveta je plynutie času. Aj čerti tam starnú. Peklo je ako keby zamrznuté v časopriestore, čert sa tu nijak nemení ale o život môže prísť oveľa ľahšie - pri stálych bojoch o moc, postavenie ...

„Pane, veď vás rada odmietla!“ snažil sa ukončiť tento dialóg. Vziať si mokasíny z jemne kože do tohto počasia nebol dobrý nápad. Prsty mu úplne znecitliveli.

„Bojíš sa?!“ vyhŕkol zrazu muž v plášti. Na túto otázku medzi temnými démonmi nejestvovala kladná odpoveď. Strach v Pekle oficiálne neexistuje. Pretože túto ľudskú emóciu čerti s obľubou využívajú k dosiahnutiu svojich cieľov. A práve vďaka nemu a teroru si terajší vládca vybudoval veľkú moc a vplyv. Ukrývanie slabých a zraniteľných stránok sa stalo základom prežitia.

„Samozrejme, že nie!“ oponoval ihneď. Ale žalúdok ako keby mu zovreli žeravé kliešte. 

„Výborne! Zrealizuješ teda môj plán...“

I.

Cŕŕŕn, cŕŕŕn! Buch, buch! Cŕŕŕn, cŕŕŕn!

To snáď nie je možné. Už pôjde niekto otvoriť tie dvere, prehnalo sa mysľou Davidovi, keď sa lenivo obracal na posteli k nočnému stolíku, aby sa pozrel na displej digitálneho budíka. Veď je o desať desať, kto môže byť tak odporný a zvoniť u Dunkelových skôr ako o jedenástej! Pretrel si oči a počúval, či už to ten dotyčný vzdal. Nanešťastie, intenzita zvonenia a búchania sa ešte znásobila.

Otrávený a rozospaný, sa pozviechal z postele, premýšľajúc, ktorá dobrá duša ho budí v tento krásny augustový deň tak začas rána. David má osemnásť rokov. Jeho atletická postava sa pomaly peľhá k dverám. Na hlave čierne havranie vlasy počas noci utvorili hniezdo. Otvára dvere, pričom si ešte stále pretiera tmavohnedé oči.

„Dobré ráno,“ ozve sa s úškrnom vysoký muž v tmavom obleku.„Ste Richard Dunkel?“

„Nie,“ zaznie rozmrzelo odpoveď. Muž pristúpi bližšie k Davidovi.

„Takže ste...?“ opýta sa a zahľadí sa do chlapcovej tváre prižmúrenými zelenými očami.

„Som...,“ odpovie David bez premýšľania a dodá, „...David, jeho syn.“

 Chlap zo saka chvatom vyberie čiernu obálku a podá ju Davidovi nespúšťajúc z neho zrak.

Mužove oči sa zrazu zmenia. Jasne biele bielky a zelené dúhovky sa sfarbia do krvavočervena. Zreničky sa zúžia a vertikálne rozšíria ako u mačiek cez deň.

David spozornie a vezme obálku.

„Buďte presní!“ zasyčí muž hrubým neprirodzeným hlasom a v okamihu zmizne ako para nad hrncom.

Mladík zabuchne dvere a zamieri k izbe rodičov.

„No super, ráno ma zobudí odporný  čert-kuriér, čo bude nasledovať?!“ hundrúc si pod nos búcha na dvere spálne.

„Poď ďalej,“ ozve sa ženský ospalý hlas. David vojde do veľkej miestnosti, kde je kovová, moderná posteľ, v ktorej leží Radana – jeho matka.

„Prišla pošta,“ oznamujúc jej pokladá dopis na kovový nočný stolík vedľa postele, „doniesol ju jeden z nás,“ zdôrazní. Radana sa na okamih zahľadí na list a potom na syna, rýchlo vstane a prehodí na seba župan. Vezme dopis a rýchlo ho otvorí. V obálke je úhľadne zložený biely list papiera. Začne potichu čítať, oči jej preskakujú z riadka na riadok v rýchlom tempe. David ju celý čas nezaujate pozoruje.

„Sakra!“ zakľaje polohlasne, „už tak rýchlo!“. Z nočného stolíka vezme mobil a v zozname nájde telefónne číslo do manželovej kancelárie. Kým čaká na spojenie, podá list Davidovi, ktorý začína byť netrpezlivý.    

„Dobrý deň, pri telefóne Dunkelová. Môžem hovoriť s manželom?“,  vychrlila zo seba.

„Dobrý deň, pani Dunkelová, ihneď vás prepojím,“ odpovedala sekretárka s úsmevom. Radana je stále nervóznejšia zatiaľ čo čaká, kým sa ozve jej muž.

„Ahoj, nebýva tvojím zvykom volať mi sem. Deje sa niečo? Prekročila si limit na kreditke v butiku alebo to bude iná pohroma?“ ozval sa Richard trochu ľahostajné.

„Aj ja ťa rada počujem!“ odsekne, „Prišiel list. Včera zomrel tvoj strýc zo Soběchleb, takže vieš, čo nás čaká.“ na posledných slovách si dala záležať, aby to znelo vyčítavo.

„Už na začiatku si vedela, že som strážcom a jedného dňa príde táto chvíľa, keďže Kazimír bol bezdetný,“ odsekol Richard, „čo je tam ešte napísané?“

 „Dnes sa tam máme stretnúť s vyslancami oboch strán o sedemnástej, aby sme dohodli postup. To sa tam musíme hneď aj sťahovať?“ zabedákala, „nemohol...“

„Teraz nie je vhodný čas to rozoberať do podrobností!“ prerušil Radanino nariekanie Richard, „prídem z práce o štvrtej, buďte pripravení k odchodu, teda hlavne TY,“ uškrnul sa a zavesil telefón.

„To nemyslíte vážne?!“ vykríkol David, len čo jeho matka položila mobil na stolík, „ja sa nechcem sťahovať a už vôbec nie niekam do zapadákova v severozápadných Čechách, kde dávajú líšky dobrú noc!“.

„Prestaň vyvádzať,“ okríkla ho, „ani mne sa to  nepáči,“ s povzdychom si sadla na posteľ. David sa vrátil spať do svojej izby, a silným zabuchnutím dverí dal dostatočne najavo svoju momentálnu náladu. Hodil sa na posteľ a zahľadel sa na strop.

Mohol som predpokladať, že tento deň raz príde. Deň, kedy sa pokazí aj to málo, čo má v mojom živote pod psa tešilo. Konečne som si našiel priateľov a začal byť šťastný a ako tak zmierený s tým, kým som. A kým teda som? Pre ľudí som synom známeho právnika a jeho dokonalej ženy. Naša rodina predstavuje pre okolie stelesnenie úspechu – skrátka idylu. Ale v skutočnosti sme démoni, respektíve čerti. Sme veľmi podobní tým ufúľaným bytostiam z rozprávok. Máme kopytá, rohy a chvost, ale aj červené oči, nadľudskú silu a schopnosť premiestňovania – teleportácie. Máme čertovskú, ale aj ľudskú podobu, ale hlavne dokážeme ovplyvňovať ľudí. Keď sa sústredíme, môžeme vyvolať hlas, ktorý v podvedomí človeka pokúša, našepkáva, radí mu alebo podnieti nové pocity. Hovorím, že môžeme, lebo nie vždy sa nám to darí a nie vždy to robíme. Ľudia majú možnosť voľby. To, ako sa rozhodnú, záleží od ich vôle. Niektorí nepodľahnú našej schopnosti a naopak podaktorí sa stávajú našimi bábkami. Niekedy stačí len naša prítomnosť, aby vplývala na správanie a náladu človeka. Drvivá väčšina ľudí o nás ani netuší, pritom nás mohli stretnúť na ulici, v kaviarni, v obchode. Sme ich zamestnancami alebo šéfmi, sme všade a je nás mnoho. Ale, aby to nebolo tak ľahké, vo svete ľudí žije ešte ďalší druh démonov – anjeli. Sú presne takí, ako ich zobrazujú umelecké diela – bytosti, podobné ľuďom, s bielymi labutími krídlami. Ďalší ich poznávací znak, ktorý už na obrazoch nenájdeme, sú tmavomodré očné dúhovky, tie sa pri zmene z ľudskej podoby menia ako prvé. Lietajú a dokážu sa tiež teleportovať. Na ľudí vplývajú rovnako ako my, len sa pritom držia etiky a dobrých mravov.... teda mali by.

A ešte jedna vec, o ktorej ľudové povesti nehovoria – portály. Sú to akési medzipriestorové brány slúžiace na prechod medzi svetom ľudí a svetom „temných“ démonov (čertov) a svetom „svetlých“ démonov (anjelov). Portál v Soběchlebech u Podbořan patrí medzi neaktívne, to znamená, že sa nevyužíva pre presun bytostí ani jedným smerom. Avšak musí byť pod kontrolou, mohol by byť zneužitý pre nekontrolovaný vstup, prípadne inváziu.

„David, otec už čaká! Pohni si!“ kričí Radana spred zrkadla, kde dolaďuje ešte posledné detaily svojho zovňajšku. Má na sebe decentný kostým tmavej farby, ktorý dotvára jej štíhlu postavu. Jej krásne čierne lesklé vlasy sú zopnuté do drdolu. Jemný make-up zdôrazňuje jej prirodzenú krásu a mladosť, ktorú by jej mohla závidieť hociktorá tridsiatnička. Veľkými zelenými očami ešte naposledy skontroluje svoj vzhľad pred odchodom z bytu.

„V liste nebola poznámka o dresscode,“ zahundral David, keď vyšiel zo svojej izby a obzrel si matku. Bol oblečený v tmavomodrých rifliach, bielom tričku a športovom saku.

„Poďme!“ rozkázala Radana, v tom obaja zmizli ako gáfor a byt bol v sekunde prázdny.

Zjavil som sa na zadnom sedadle veľkého off-roadu a moja matka na mieste spolujazdca. Richard v momente dupol na plyn a auto sa so zavrešťaním kolies rozbehlo podzemnými garážami k východu. Vozidlo sa rýchle pohybovalo ulicami Prahy. Mihavo som sledoval  domy a činžiaky striedané výrobnými halami a administratívnymi budovami na západnom okraji. Mesto sa pred mojimi očami vytrácalo. Aj moje myšlienky by sa mohli vytratiť! Mám všetko na čo si spomeniem, ale aj tak cítim, že mi niečo chýba. Mohla by to byť láska? Ale ako by som to poznal?! Veď som žiadnu nikdy k nikomu necítil. A rodičia? Tí by si to slovo najprv museli nájsť v slovníku cudzích slov. Otec ide aj cez mŕtvoly a matka má tiež srdce z kameňa. Existuje vôbec láska? Alebo je to len námet stupídnych filmov bez skutočného obsahu? Jestvuje, v mojom okolí, ale mne asi žiadna nie je súdená... 

 Úsek diaľnice v smere na Karlovy Vary viedol okolo pražského medzinárodného letiska, to už však čierny Mercedes-Benz zrýchlil na stopäťdesiat kilometrov za hodinu. Otca nijak netankovalo, že prekročil maximálnu rýchlosť. Jeho priatelia na polícii to v prípade potreby radi zariadia.

 Približovalo sa Kladno. Polí a lúk okolo cesty začínalo ubúdať. Malé hlúčiky stromov na rovine pohltil pri Novom Strašecí les. Diaľnica tu končila a zužovala sa do dvojprúdovej cesty. Les bol hustý zväčša plný borovíc a smrekov. Stromy spoza okienka auta sa náhlili opačným smerom. Vo vozidle bolo ticho. Práve sme prechádzali cez Řevničov, keď Richard začal: „Viem, že sa vám tam nech. Nie je to tak zlé. Je pravda, že Soběchleby nemajú viac stálych obyvateľov ako priemerná desaťposchodová bytovka v meste, ale majú svoje čaro. Uvidíte.“,  oči sa mu trocha rozžiarili.

Atmosféra v aute sa vôbec neuvoľnila. Vzájomná komunikácia medzi členmi našej rodiny bola vždy ťažká. Moji rodičia mi nikdy veľmi neprejavovali náklonnosť a city. Nieže by toho démoni neboli schopní. Poznám mnoho rodín svojho druhu, v ktorých sú vzťahy založené na láske. Často som nechápal, prečo práve títo dvaja mali vôbec dieťa. Ako som dospieval, prestali ma tieto veci trápiť. Moju rodinu mi nahradzovali priatelia, ktorých sa mám teraz vzdať. Je to nefér!

Richard prudko zabočil na vedľajšiu cestu pri tabuli odkazujúcej na Svojetín a Žatec. Cesta viedla pomedzi polia a chmeľnice, ktoré za Svojetínem vystriedal les a hraničná ceduľa Ústeckého kraja a okresu Louny. Prešli sme ešte cez dve malé dedinky, až sa začali spoza stromov lemujúcich cestu po oboch stranách vynárať Soběchleby. Na začiatku obce sú nízke sedliacke domčeky. Za prudkou zákrutou na malom moste cez potok už bolo vidieť mohutné veľké domy, staré viac ako sto rokov – chmelárske usadlosti a sudetské statky, tiahajúce sa po oboch stranách hlavnej cesty pretínajúcej dedinu. Dorazili sme až na náves. V jej strede je veľký okrúhly rybník obkolesený stromami, bohužiaľ vyschnutý. Otec zastavil auto pred obrovským žltým statkom s veľkou drevenou bránou. Schátraný poschodový dom mal už ošarpanú omietku. Niektoré z osemnástich okien na čelnej strane boli rozbité a na sedlovej streche chýbala miestami škridla. Cez hlavnú cestu od domu oproti rybníku stál schátralý kostol. Neďaleko od neho sa nachádza biela budova s dvomi poschodiami – bývalá prvorepubliková málotriedna škola, postavená asi za Masaryka. Mňa však zaujal veľký dom s oranžovoškoricovou omietkou stojací asi tridsať metrov od školy. V každom z okien sa nachádzali červené muškáty. Veľká drevená brána bola mierne pootvorená. K tomu domu mierila žena alebo dievča s hnedými dlhými vlasmi a štíhlou postavou. Z tej vzdialenosti jej nebolo vidieť do tváre. V ruke niesla igelitovú tašku s nákupom z obchodu, ktorý stál pri prašnej ceste vedľa domu s muškátmi. Postava sa na chvíľu zastavila a pozrela sa smerom k nášmu autu. Z tej diaľky a za tmavými sklami Mercedesu určite nikoho nevidela. Pomaly sa pobrala do domu a zavrela ťažkú bránu.

 Skúmavo som sa zahľadel na dom pred nami, ktorý sa má stať čoskoro mojim novým domovom. Bude ho treba opraviť! To určite! Ten barak je tak na buldozér. Bude to trvať aspoň rok, kým ho dáme ako-tak do poriadku. Pokrútil som hlavou. Celý život som vyrastal v meste a teraz sa mám odsťahovať na kraj sveta! Moji rodičia ma musia vážne nenávidieť.

 „Už je päť,“ poznamenal som a vystúpili sme z auta . Vtom sa z opačného konca návsi ozval prichádzajúci automobil. Červený sedan sa rútil veľkou rýchlosťou a so škrípaním bŕzd zaparkoval blízko nás. Z auta vystúpil vysoký muž s čiernymi krátkymi vlasmi oblečený v čiernom obleku. Z miesta spolujazdca ho nasledoval blonďavý muž s modrými očami v bielom obleku. Čiernovlasý chlap podišiel bližšie: „Som Alan, teší ma,“ ,a podávajúc ruku otcovi dodal, „dúfam, že ste mali príjemnú cestu.“ Usmial sa. Na čerta vyzerá príjemne.

„Aj mňa teší,“ odpovedal Richard stískajúc Alanovu ruku.

„Dovoľte, aby som vám predstavil Gabriela, vyslanca anjelov.“

„Dobrý deň,“ ozval sa blonďák sucho a ani sa nepohol. Alan sa predstavil ešte so mnou a matkou. Gabriel stál pri aute, udržujúc si odstup. Zaujímavá dvojica.

„Určite si chcete prezrieť dom. Od vášho detstva, Richard, ostalo všetko prakticky po starom. Váš nebohý strýko Kazimír do objektov tvoriacich statok nič neinvestoval.“ Alanove oči preleteli po priečelí domu a podľa jeho výrazu tváre sa dalo usúdiť, že to nebude to najhoršie, čo tu dnes uvidíme. Všetci sme pomaly prechádzali veľkou drevenou bránou a podjazdom na nádvorie. Alan pokračoval: „Bude si to tu vyžadovať asi menšiu rekonštrukciu,“ pousmial sa. Ten snáď žartuje! Táto barabizňa sa väčšom vetre sama zrúti. Gabriel nás ticho sledoval ako prechádzame nádvorím smerom k stodole na opačnom konci. Na pravej strane sa nachádza úzka vysoká budova, vklinená medzi dom a maštale, má mnoho malých okien a niekoľko komínov. Dvere na prízemí chýbajú. Vo vnútri v úzkej chodbe leží malá kopa uhlia, presne oproti peciam. Richard opatrne nazrel do vnútra a sucho poznamenal: „sušiareň chmeľu“.

Maštale sú tiež zanedbané. Klenutý strop v nich už miestami padol a odkryl drevenú podlahu povaly. Keď sme dorazili k veľkej stodole na opačnej strane dvoru, Alan otvoril ťažké posuvné vráta. Podľa stavu v akom sa nachádzala sa nepoužívala minimálne polstoročie. Strecha sa prepadala a miestami aj chýbala. Na zemi bola porozhadzovaná slama. Vlastne, tu všade niečo chýba alebo sa rúca. Nevidím zmysel  vrážať prachy do tejto zrúcaniny. Zamierili sme späť okolo kurníku, holubníka, chlievov a rozsiahleho hnojiska, zaberajúceho štvrtinu dvora, až k podbrániu domu. Na ľavo stúpali tri masívne schody k úzkym dvojdielnym dverám – hlavný vchod. Na pravo od podbránia boli nízke dvere. Zadíval som sa na ne.

„Tam je pekáreň!“ povedal Alan významne, keď zbadal môj pohľad na bielych dverách. ,Pekáreň? Dúfam, že naši ju nebudú chcieť sprevádzkovať!

Vstúpili sme do veľkej haly s niekoľkými dverami. Prechádzali sme ošumelými prázdnymi miestnosťami, v ktorých bol len prach a bordel. Zastavili sme sa v jednej krajnej izbe, kde bol naskladaný starožitný nábytok z masívu. Alan sa otočil k všetkým tvárou.

„Prejdime k veci. Bude nutné, aby ste čím skôr prevzali vaše povinnosti, Richard. Máte tridsať dní, aby ste sa sem nasťahovali.“ Zo saka vytiahol niekoľko papierov, „tu sú všetky dokumenty oprávňujúce vás nakladať s domom. Ste novým vlastníkom a taktiež jediným dedičom. O všetko sme sa postarali.“

Skoro som sa zadusil ako mi zabehlo od šoku. Za mesiac! On si snáď robí srandu!

Alan podal papiere ocovi, a potom z rustikálneho sekretára neďaleko neho vybral drevenú truhličku a veľký železný kľúč, položil ich na zaprášený stôl. „Tu je kľúč od kostola, pod ktorým je portál. To vám, Richard, ale nemusím vysvetľovať.“

Otec sa súhlasne pousmial.

„K portálu sa môžete aj preniesť, avšak dávajte si pozor na veľmi sofistikované zabezpečovacie zariadenie.“

 „Našich strážcov sme už informovali, že prídete,“ ozval sa po prvý raz Gabriel jemným melodickým hlasom, „volajú sa Svatanovičovi. S vašim predchodcom vychádzali dobre, teda v rámci možností,“ zasmial sa. Alan sa zapojil: „Nechceme tu žiadne konflikty. Ako strážcovia by ste mali zachovať prísnu neutralitu. To neplatí v prípade pokusu použiť portál neoprávnene, samozrejme,“ pozrel na Gabriela.

„Už budeme musieť ísť, prajem vám príjemný zvyšok dňa,“ neistým pohľadom si obzrel izbu a zamieril k dverám.

„A mimochodom, pán Kazimír vám zanechal aj nejaké finančné prostriedky. Všetky podrobnosti Vám vysvetlia na notárstve v Žatci,“ otočil sa ešte na moment, ale nečakal na našu reakciu. Obaja zrazu zmizli, bolo len počuť buchnutie brány a potom zvuk motora odchádzajúceho auta.  

Otec sa pozrel na matku a potom na mňa. Opatrne otvoril skrinku, ktorú tam položil Alan. Bol v nej mobilný telefón, dopis, starodávna dýka s dvojitou čepeľou v puzdre a dve fľaštičky. Na jednej bolo na písané Conium maculatum, čo znamená bolehlav škvrnitý. Extrakt z tejto byliny je toxický pre ľudí, ale hlavne pre anjelov. Potierame ním naše zbrane. Keď sa jed dostane do srdca anjela, nastáva okamžitá smrť. V druhej fľaštičke bol takisto bylinný výťažok, ale z angeliky lekárskej, latinsky Angelica archangelica. Už len styk našej pokožky s touto rastlinou je veľmi nepríjemný. Na čertiu kožu pôsobí ako žieravina a ak sa nám dostane krvným obehom do srdca, umierame. Ako protilátka slúži bolehlav, ktorý je pre nás neškodný. 

A nakoniec vytiahol prívesok z červeného drahokamu podlhovastého tvaru na zlatej retiazke, ktorý som si najprv vôbec nevšimol. Funguje ako jeden z kľúčov k aktivácii portálu. Mobil bol celkom robustný, starý model. Po odklopení klávesnice s displejom vznikol malý počítač. Po zapnutí sa na displeji zobrazil snímok  portálu, respektíve priamy kamerový prenos z podzemia, keďže v pravom dolnom rohu sa ukazoval aj aktuálny čas. Na obrazovke bola miestnosť s klenutým stropom. Slabé osvetlenie dovolilo rozoznať len obrysy troch kamenných blokov trčiacich zo zeme. Sú usporiadané do rovnostranného trojuholníka s vrcholom, mieriacim na sever.

Richard telefón zaklapol a vložil si ho do vrecka nohavíc. Natiahol sa ešte po obálku a vytiahol list, zapísaný úhľadným písmom Čítal nahlas:

 Drahý Richard,

keď čítaš tento dopis, nadišla moja chvíľa a ty musíš prevziať moje poslanie. V Soběchlebech som prežil krásny a hodnotný život. Verím, že Tvoj návrat domov budeš časom hodnotiť rovnako kladne.

Spomínam si na to leto, kedy si stratil matku a otca a ja tým sestru a najlepšieho priateľa, nechcel si tu zostať ani minútu. Potom, ako si odišiel na internátnu školu, odišli s Tebou z domu aj radosť a smiech. Prosím ťa, priveď ich späť!

 Čaká Vás v živote veľká zmena. Určite bude treba vynaložiť mnoho úsilia na to všetko, ale vy to zvládnete. Opustiť svetlá veľkomesta bude náročné hlavne pre Davida. Popros ho za mňa, nech dá tomuto kraju šancu. Určite tu bude šťastný.

 Tvoja služba nebude veľmi náročná. Portál, ktorý strážime, nebol použitý celé desaťročia. Je chránený dvoma nezávislými bezpečnostnými systémami. Len jeden môžeš ovládať Ty, pomocou telefónu. O akomkoľvek pohybe v okolí portálu budú vedieť ihneď aj anjeli.   

 Svatanovičovi - anjelskí strážcovia sú príjemní ľudia. Nikdy sme nemali medzi sebou problémy. Prakticky sme uzavreli nepísanú mierovú dohodu. Daniel Svatanovič je muž, ktorý má rád férové a priame jednanie. On a jeho manželka Stela sú veľmi opatrní. Medzi miestnymi ľuďmi požívajú obrovskú úctu a rešpekt. Majú ešte dcéru – Lilianu, z ktorej bude raz vynikajúci nástupca svojich rodičov.

  Želám Tebe a Tvojej rodine  veľa šťastia v novom domove.

S láskou

Kazimír

 Richard pozrel na Radanu: „Zajtra tu mám dohodnutú schôdzku s architektom. Chcem, aby bol dom pripravený do konca augusta. David by tak mohol začať pokojne nový školský rok už v Podbořanech alebo v Žatci,“ upriamil svoj pohľad na mňa.

Nepozrel som sa do otcových očí. Nechcel som vidieť jeho nadšenie, ktoré z neho sršalo. Práve sa mi mal zmeniť celý život a jeho zaujímal len môj plynulý prechod do novej školy!

„Ja chcem zostať v Prahe!“ vykríkol som nahnevane na neho a konečne mu opätoval pohľad.  

„Nie, budeš bývať tu, s nami!“ tvrdo odvetil.

Rozhovor sa skončil tak rýchlo ako začal. Priestor na diskusiu tu nebol. Vždy som sa musel podriadiť vôli rodičov. Znie to smiešne: podriadiť vôli rodičov. V prvom rade, ich želaniam som sa musel podrobiť asi trikrát za život, inak som si mohol robiť, čo som chcel. A po druhé, spojenie rodičia - dieťa nevystihovalo náš skutočný vzťah. Boli sme skôr spolubývajúci. Medzi rodičmi a ich deťmi je predsa veľmi silné puto založené na láske, tak som si to aspoň predstavoval. Nás nič také nespájalo. 

Ešte raz sme si spolu prešli celý dom. Diskutovali sme o možnom dispozičnom riešení jednotlivých izieb, respektíve to bol dialóg medzi rodičmi. Zdalo sa, že otec má jasnú predstavu premyslenú do najmenšieho detailu. V matke sa začínali pomaly objavovať záblesky nadšenia, len ja som prechádzal miestnosťami ako bez života. Končekmi prstov som sa dotýkal bielej steny kráčajúc za Radanou a Richardom. Vonku bolo teplo, ale múry ostávali studené. Nevadilo mi to. Chlad ma sprevádza celým mojim životom. Koľkokrát som sa chcel proti nemu postaviť! Ako dieťa som každý deň čakal na pohladenie, úsmev alebo pekné slovo. Ale on bol silnejší, svojou ľadovou mocou zmrazil moje srdce...

Keď sme opúšťali Soběchleby bolo ešte stále svetlo. Spev vtákov a svieža vôňa vzduchu podfarbovali tunajšiu pokojnú atmosféru. Pozeral som bezducho z auta a ani nevnímal , o čom sa tí dvaja bavia.

Je rozhodnuté. Môj chabý protest na tom nič nezmení. O tri týždne sa presťahujem do tohto vyhnanstva. Ale kým sa tak stane, môj posledný čas strávim naplno! Musím! Pretože potom mi ostanú len spomienky.