Československá literární komunita

Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.

Přidejte se

chesbet

01. 04. 2011

1692

Autor

Skarabea

Občas som Gabrielovi nerozumela. Keď ma pozoroval spoza rohu a ceril dlhé tesáky. Vždy sa večer tajne vykradol z izby, chodil po studených chodbách a rozlieval sa po nich ako melasa.

Denné svetlo ho až príliš rozptyľovalo. Iba v noci tu našiel absolútny pokoj. Dokonalé bezvetrie. Vôňa dezinfekčných prostriedkov a hnijúceho mäsa sa stiahla späť do sarkofágov. V prítmí boli ľudia nehybní a pekní. Prístroje šramotili. Z jedinej osvetlenej miestnosti vychádzali hlasy. Tej som sa vždy vyhýbala. Hlasy preskakovali ako na poškriabanej platni, ale aj tak som v jednom z nich spoznala Anastáziu. Už druhý deň mala nočnú.

V tom šere Gabriel pripomínal neporušenú bytosť. Nikdy som sa ho nedotkla. Nesmela som sa ho dotknúť. Nikto.

Dora! Už ani krok! Zastavil ma, keď som sa k nemu nenápadne približovala. Vždy ma niečo prezradilo. Topánky. Alebo štrngajúce náušnice, ktoré som nosila iba z rozmaru, lebo Anastázia to neznášala.

Čo tu robíš? Oprel sa o stenu a nechtami škriabal po okennom skle.

Po chrbte mi prebehli zimomriavky. Mlčím.

Zohrial by som ťa vlastným telom, krpaňa, ale mohol by som ťa nakaziť.

To predsa nejde.

Vedela som, že sa mu všetci vyhýbajú. Pľujú za chrbtom. Gabriel nosil na holej hrudi amulet. Modrý kameň. Kvôli ľudom a kvôli mne. Vlasy mal stále v očiach. Hovorili, že je satanáš. Ancikrist. Ale ako môže byť niekto tak čistý a nedotknutý ako Gabriel ancikristom?

Čo máš pod tým županom? Spýtal sa odrazu.

Nič! Fakt som sa vtedy červenala ako nesmelá tínedžera. Teda... nič, čo by ťa zaujímalo.

To už posúdim ja. Vystrel ku mne ruky. Blázon, veď on dobre vedel, čo pod tým županom skrývam. S radosťou by som mu to dala, lenže on ma iba naťahoval, predlžoval moju agóniu, odďaľoval večnosť. Na bielych rukách mal jazvy od zubov. Už sa ma takmer dotýkali. Delila ma od nich iba sekunda. Jedna mizerná nanosekunda.

Vyrušili ho kroky. Anastázia. Bežala k nám s vyvalenou tvárou. Naprávala si strapaté vlasy. Musela nás počuť.

Dora, čo tu robíš? Zlato, ty zase nemôžeš spať! Dobre. To nič, dám ti niečo... chvíľu si pri mne posedíš a pôjdeš do postele. Dobre?

Prikývla som.

Chytila ma pod pazuchu a viedla do osvetlenej miestnosti. Na posteli ležala žena v bielej rovnošate. Šedivá. Nehybná a pekná. Usmievala sa a viečka sa jej slabo chveli. Anastázia ma posadila do mäkkého kresla.

Tú nezobudí ani zemetrasenie. Začala. A čo ciciak. Čo ten tam robil?

Nenápadne som pozrela k dverám. Gabriela som nevidela, ale niekde tam bol, počúval a ceril zuby. Nakláňal hadiu šiju k zemi.

Tiež nemohol spať.

Pche! Ten nikdy nespí. Niečo mi na ňom nesedí. Vždy ma tajne sleduje. Radšej sa zamykám, moja, aj ty sa zamykaj. Ide z neho negatívna energia. Takéto typy ja dobre poznám. Pomaly z teba vycicajú život... iba pohľadom.

Muselo ju byť počuť až na chodbu. Žena na posteli sa zamrvila. Črty tváre sa jej trochu skrivili a opäť znehybneli.

Nepozeraj mu do očí. To v žiadnom prípade... Ach, ale už tu dlho nebude. Asi. Vieš? Rozumieš mi? Pôjde tam, kam patrí.

Tam kam patrí. Bože, Gabo, kam pôjdeš? Kam pôjdem ja? Myslela som, že sa zahryzneš až do kosti a ostaneš navždy.

Vstala som.

Na stene visel ukrižovaný Kristus. Odvracal tvár. Neznášal, keď sa naňho takto uprene dívajú, keď mu ostré svetlo z lampy svieti priamo do očí. Tak ako Gabriel. Kristus sa menil na machuľu, aj Anastázia nadobúdala neurčité obrysy. Cítila som, že mi strháva náušnice.

Vyzeráš v nich smiešne. Taká nepekná a bledá...

Taká nepekná a bledá som sa odrazu začala prepadať, do nejakého stíšeného filmu. Dotyk chladných Anastáziiných rúk pripomínal kov. Bolesť v nohách nie je z menštruácie. Akoby som veľmi dlho niekam bežala.

Anastázia ma napokon zaviedla do izby. Prišlo mi ľúto, lebo Gabriel na mňa nepočkal. Zmizol. V posteli ma naposledy pohladila ona, priložila mi pery k uchu. Povedala niečo tajné o Gabrielovi a sarkofágu. Keď za sebou zatvorila dvere, jej hlas sa mi z hlavy vytrácal pomaly ako hmla.

Po Anastázii sa spod dverí vytratil aj tenký pás svetla.