Po citovej smršti

Polámané ako stromy po citovej smršti
predsa však ruky dvíhajú k oblohe
snažia sa ťa dotknúť
No ty si slepý
na dosah paže nevidíš
a či schválne zatváraš oči?
Blízke je zrazu vzdialené
pomaly rýchlo mi unikáš
Nechal si za sebou ticho
dusí ma na duši
ťaží na prstoch, na perách
neznesiteľnejšie ako slová, ktoré nechcem počuť
Na chvíľu sa nadýchnem
uvoľním stlačenú hruď
nechám unášať farbami, zvukmi, vôňou
bezváhový stav mysle
na dobu určitú
Bublina praskne

ja opäť padnem na zem
každým razom to bolí viac a viac
nikdy však tá hĺbka nebola väčšia ako nebo nado mnou
bojím sa, že raz ho neuvidím
a v srdci mi ostane len čierna studená tma