O bezhlavom drakovi

    Zimné dni bývajú nielen krátke, ale niekedy aj sivé a blatisté, lebo všetci čakajú na prvý sneh. Bez neho to nie je ono.

– Ako keby tu zdochol pes, – hovorím Metličke. Práve sme na prechádzke.

– Čože?

Ups! Zabudla som, že moja metla je na psiu tému citlivá.

– To sa len tak hovorí, keď je nuda, – rýchlo dodám a pohladkám svoju Metličku po chrbte. Mimochodom, akosi rýchlo zabudla na to, že slúžila na zmetanie omrviniek. Roky sa nepohla z kuchynského kúta a teraz robí formu. Stačilo, že len raz jej dorástol pes a teraz sa hrá na čistú rasu. Ale chápem ju. Zrazu má krídla, chcem povedať psie nohy s chvostom, a nevie sa tých prechádzok nabažiť. Vlastne som rada, lebo bez nej by som si nevšimla, že stromy sa už uložili na spánok, že ranné mrazíky robia na rieke pri brehu sklenené zrkadlá, že vzduch je čistý a dajú sa doň vydychovať rôzne obrázky z pary.  

– Práve si vydýchla obláčik, čo vyzerá ako guľa, – smeje sa Metlička a pritom vydychuje obláčiky, čo vyzerajú ako koráliky.

     Teraz už viem, ako dobre je mať psa, s ktorým sa dá normálne rozprávať a v zime vydychovať do mrazivého vzduchu čudesné rozprávkové bytosti. Áno, bytosti. Lebo aj ja som si vtedy myslela, že obláčik, čo vydýchnem, je obyčajná para, ktorá sa rozplynie a nič po nej nezostane. Nikdy by som neprišla na to, že je to ináč, keby sa kdesi hore nad mojou hlavou neozvalo hlbokým fufňavým hlasom:

– Ešte trošku...ešte trošku...

– Fíha! Počula si to? – spytujem sa Metličky, ktorej miesto uší vyrástli radary.

– Jasné! Veď ja mám uši ako netopier, čo nevieš?

– Čo to má byť? – obzerám sa, vykrúcam hlavu k oblohe, ale tam nič nevidno, len jeden veľký mrak.

– Ja ho už vidím! Ja ho už vidím! Ty nie? – vyskakuje Metlička a šibká chvostíkom od radosti, že ona vie niečo, čo ja nie.

– Čo mám vidieť? Nad nami visí mrak a onedlho možno aj zasneží, – hovorím Metličke, lebo ma už začína dopaľovať.

– Už viem, prečo nič nevidíš! Ja mám lepší podhľad! Nože sa pozri ešte raz!

Zdvíham hlavu a obzerám si to sivé čudo nad hlavou.

– Je tam mrak a hotovo!

A tu sa mi ozve nad hlavou hlboký fufňavý hlasisko ešte raz:

– Nie mrak, ale drak!

Čože? Nad nami visí drak? Zdvihnem hlavu a skameniem: priamo nado mnou sa prevaľuje ozruta ozrutná a hovorí:

– No konečne si ma zbadala! Som snehový drak Hur!

– Hur? Čo to je za meno?

– Za to môžete vy dve: ty a tvoja psia metla!

– No dovoľ! Ako my môžeme za tvoje hlúpe meno?

– Jednoducho: tak dlho ste dýchali obláčiky pary, až sa všetky spojili a vznikol som ja. Ale ak si dobre všimneš, niečo mi chýba: hlava! Keby som ju mal, volal by som sa Snehur. Ale takto som iba Hur. Či som vám nehovoril, aby ste ešte dýchali? A vy len trkocete a nepridýchate mi tú hlavu a nepridýchate!

Pozreli sme sa s Metličkou na seba: tak je to! My sme nadýchali celé mračno pary. Vlastne dračno pary. Čo to pletiem, aké dračno? Temer celého draka sme nadýchali!

– Čo budeme robiť? – vyštekne Metlička a rýchlo vydýchne niekoľko obláčikov, ktoré letia hore k Hurovi. Pridávam sa k nej a dýcham o dušu. Bojím sa, že sa úplne vydýcham a spľasnem ako bublina. Ale našťastie sa to nestane a moje oblaky pary putujú k Hurovi.

– Už máš hlavu? – kričím, lebo takto zospodu to nie je dobre vidieť.

– Len dýchajte, dýchajte! Chýbajú mi ešte uši!

A tak sa s Metličkou prechádzame vedľa rieky, dýchame z posledných síl a pozorujeme Hura, či mu už konečne narástli uši.

– Už stačí! Nechcem vyzerať ako zajac! – mrmle Hur a ja na vlastné oči vidím, ako na nás žmurká veľkým okom.

– Ďakujem! Konečne som Snehur ako sa patrí... – buráca nám drak hrubým hlasom nad hlavami a začne púšťať snehové vločky veľké ako púpavové hlavičky. Ticho tancujú okolo nás a začínajú nabielo farbiť lúku a stromy.

Pozeráme sa s Metličkou na tú mliečnu nádheru.

– Dostala som chuť na smotanový nanuk. A ty? – zalizuje sa Metlička.

– Ja si dám doma radšej čaj, – hovorím Metličke a zrazu vidím, že Snehur sa scvrkáva, z obrovského draka sa stáva nadýchaná parená buchta a tuším si do toho sneženia pospevuje.

– Vieš, čo je na tom všetkom najlepšie? – chichoce sa Metlička a od smiechu sa hodí do snehu.

– Čo?

– Že dnes sme snežili samy na seba...

Je to možné, že mám takého múdreho psa?