Málá smrť indiána.

     Mám štyridsať a tri mesiace. Konečne sa to  stalo.  Presne na deň keď ma opustila Dana. Sú to len tri dlhé mesiace.  Sedím u Patkoša, zapíjam svoj čiernobiely osud a znovu na ňu myslím.   Vidím ju ako stúpa hore po Michalskej.  Sledujem   ako sa pomaly vzďaľuje.  V tom sa kamera pohne a v zábere sa objaví detail jej postavy. Renesančná socha, ktorá práve zostúpila z kamenného podstavca a dôstojne kráča stále vyššie,  akoby sa nič nestalo, akoby  práve nebola v poslednom zábere tohto  filmu,  po ktorom nasleduje  už len dojímavá  melódia a záverečné titulky. Ešte raz si prehrávam  zostrih obrázkov z nášho tri roky krátkeho života. Náhodne, bez logického sledu sa rýchlo striedajú a na mňa  padá stále väčšia ťažoba. Nádherne  existenciálne -  pomyslím  si a z ničoho nič sa zmenšujem, šedivie  mi  brada a koža opadáva  spolu s kútikmi úst.  Dana je medzitým už len nejasný obrys strácajúci sa medzi  telami turistov.  A napravo ešte stojí  kaviareň,  kam sme tak často chodili a na druhej strane,  nad univerzitkou,   je  stále súprava podnikov  obohnaných rustikálnym zábradlím s veľkými  kvetináčmi  trčiacimi do prúdiaceho davu.  Spomínam si na jednu z našich prvých scén. V nej,    plný  vzrušenia,   poskakujem  okolo Dany  sťaby  opička na frcgume, na čo zhadzujem ten najväčší kvetináč aj s obsahom.    „Fuck! Stupid man!“ Fľusla mi vtedy do prekvapenej tváre  hysterická  dáma,   zatiaľ čo som sa  zbytočne  snažil   zneviditeľnieť   a zároveň  rýchlo zbieral, lepil  a sadil  zoschnutý bonsaj v mojich rukách.  Vzápätí dobieha  čašník v čiernom a pýta sa ma či nechcem jebnúť.  Bezmocne mávam rukami v snahe dostať  zo seba niečo drsné.  No  to ma už Dana ťahá od nich,  celú situáciu elegantne vyriešiac jedným so svojich úsmevov,  po ktorom sa čierny čašník rozpúšťa  a steká do najbližšieho odpadu.  

     Vtedy som sa zamiloval. Na celý život aj čas  po ňom.  Vedel som to od začiatku a viem to aj teraz. Ale to už Dana načisto mizne v oblúku pod Michalskou, pričom sa ani neobzrie. Žena z kameňa – pomyslím si a otočím  sa navždy niekam inam.  Kdesi vo mne práve začína nekončiace obdobie monzúnových dažďov a vody Dunaja tragicky stúpajú.  

      Ráno bolo zle. Zobudil som sa až pred 10 s nejasným pocitom, že som po príchode domov riešil na nete srdcervúci epilóg. Mal som poriadne okno a do úst mi určite nasralo nejaké veľké zviera.  Po prvej cige a polhodine na hajzli som na seba  nahádzal  kusy oblečenia a  plačúce tiene,  ktoré mi  ako každú noc  narástli pod posteľou, neľútostne zahnal do tmavého kúta,.  Tam zmizli spolu s ostatkami sveta. 

     Ešte to  nie je tak zúfalé, máš svoju prácu – presviedčam sa  prechádzajúc cez sklad.  V panike takmer skáčem  do  náručia Zuzky blúdiacej medzi kopami kníh.  Hneď sa jej sťažujem, akú som mal ráno zúrivú sračku a preto som tu  neskoro. Štítivo sa na mňa pozerá,   na čo  odstúpi ďalej. Vraj sa už nemám približovať,  lebo ona má  doma dve malé deti a určite som tie hovná priviezol so sebou.  „No nemal si vypiť toľko vodky“ ozve sa za mnou Mišo a ja to zahováram koktajúc čosi o nezmysloch a iných nejasnostiach tohto  rána a predošlého dňa.  

     Stres, množstvo noviniek, vôňa čerstvej tlače, objednávky, faktúry, vratky.  Zapadávam do každodenného stereotypu,  pričom chvíľami kontrolujem gmail,  či je prihlásená Ona. Je,  ale v niektorom z koncov som si  sľúbil, že jej už nenapíšem a tak len tupo pozerám cez monitor a čakám dokedy to vydržím.   Po obede robím chabý pokus vysvetliť Mišovi, prečo bola jeho poznámka  plná vodky  nevhodná a nasrala ma,  ale  ten len skonštatuje  že  mi už načisto zadrbáva a zrejme mám už i paranoje. Smeje sa a tak to vzdávam. Radšej idem na hajzel kde na mňa zo zrkadla dlho a znechutene pozerá  opuchnutý a pribratý xicht  muža po štyridsiatke.   

     Vďakabohu open vesmír nášej kancelárie má svoje výhody. Je nás tam osem. Keď  mám chuť môžem do neho beztrestne hádzať akékoľvek  komentáre a oni musia počúvať.  Od rozchodu  to trochu  hrám na sexistu .   Ako tak si týmto spôsobom  udržujem ostatky  libida a sebaúcty. Napríklad stále častejšie hovorím o Ankiných veľkých prsiach. Zuzka má o čosi menšie  a  Mirka tak akurát. Tie Lubove stále  rastú a mne všetky kozy pred nedávnom zdochli. Napriek tomu Marek  verí, že sa k nim znovu raz dostanem a až vtedy vraj nájdem božský pokoj a kľud. Nemyslím, no   keď ho tak počúvam,  cítim sa ako jeden z tých kozojebov v poslednom Matkinovi. Mám hustú čiernu bradu a smrdím ako Gruzínska kobyla. V predstave idem  o niečo  ďalej,  do kopcov,  kde sa volne pasie  obrovské stádo nádherných, bielych ... ktoré ešte nikto nesprznil.  Tam to po chvíli  vydesene strihnem a obzerám sa či si  niekto nevšimol kam až  som zašiel.   

     Pred štvrtou sa z posledných síl motkám  medzi Dánom, Hellerom, Kardošovou  a Homo asapiens. Mám rád spoločnosť týchto tiet  a pánov úhľadne vyrovnaných v sklade.   Vyberám si titul s príznačným názvom „Vydať sa a zomrieť“ o ktorom mi Zuza hovorila, že pred koncom  sa objaví  Robert Redford  na bielom koni, aby hlavnej hrdinke priniesol  snubný prsteň na celý život a možno aj dlhšie.  Áno, sme dojatí.  Rozmýšľam, či to autorka myslí  vážne, alebo si skutočne robí  riť z celého národa. Predstavujem si, že teda ten môj film bude končiť v krematóriu,  v meste  z Peny dní alebo Červenej trávy a samotný Boris Vian mi zahrá na saxofón džezový rytmus umieračika.  Samozrejme všetci budú plakať a ja pomaly klesnem do ohňa pekelného s pocitom,  ako som s každým,  ale hlavne s Danou vyjebal  a ako až teraz,  ona a všetci  pocítia  pravú hĺbku bolesti a nekonečnej straty.    

     Po práci pijem. Dlho. Vlastne okrem toho už nič iné nerobím.  Prišiel som na to, že je to jediná činnosť pri ktorej sa aspoň chvíľami necítim ako mŕtve zviera.   Priateľov a iné záujmy už nemám. Pitie  beriem ako moje druhé povolanie  a je to skutočne tvrdá  práca. Občas pri nej rozprávam s neznámymi aj známymi. Dávam im  mená a významy, ktoré chcem len ja. Napríklad taká fantómová žena je mojim pravidelným hosťom. Stačí vypiť pár vodiek a jej náruč sa otvára. Keď som na cestách po východe posiela mi smsky alebo svoje holé foto. Cvičí jogu a v poslednom týždni sa naučila  sedieť vo vzduchu takmer meter nad zemou. Hovorí, že nejde o to,  čo človek vidí ale čo chce vidieť. Odpovedám, že ja už nechcem vidieť nič a preto to mám jednoduchšie. V tomto momente platňa vždy  preskočí a tak  sa znovu dostávam na začiatok príbehu. Dana sa ešte raz  neotočí a ja ešte raz  odchádzam za  prázdnou  zastávkou. Viem, že to budem prežívať stále dokola  až kým mi načisto nestvrdne pečeň, nezožltnem  a  nezlomím sa v páse pričom ma už nič a nikto nedá dokopy.   Nádherná predstava. 

     Otváram ďalšiu fľašu. Vodka v nej mi ako zázračný džin hovorí, že tentoraz  to nebude ľahké. Že budem vracať, kričať zo sna od bolesti a ak sa aj trochu vyspím,   bude to len pár hodín. Ráno vyšťavený a zlomený dorazím neskoro do práce, vo dverách zrazím   čosi hľadajúcu  Zuzu a v našom otvorenom priestore  poviem namiesto pozdravu niečo primitívne vtipné.  Dievčatá budú pohoršené a Marek sa možno chytí a hodí poznámku smerom na Mirku, tá sa zatvári  nechápavo,  na čo celá  očervenie a Aničke medzitým stihnú o kúsok  narásť prsia. Jano dá bodku. Poznamená, že by som si mal už konečne nájsť frajerku alebo si každé ráno vyhoniť. Dodá niečo o  skúsených a pomazaných mužoch, ktorých nosí vo svojich nohaviciach a na srdci už  roky.   Tí  moji  dávno zdochli, skonstatujem so smiechom. A budem sa smiať nahlas, smiať dlho, lebo nič iné už nezostáva, iba veľké  okno,  v ktorom práve začína  ďalší  monzúnový dážd a môj odraz, ktorý už vie, že počasie sa nikdy nemení.