Návrat

      Manžel ju opäť vytočil. Nedokázala ho počúvať, ani sa na neho pozerať. Všetko na ňom ju iritovalo. Od zúrivosti udrela päsťou do steny a ucítila prudkú bolesť. Keď sa na ruku pozrela, videla, že jej po hánkach steká krv. Náhle sa zľakla samej seba. Kde sa v nej nabrala toľká zlosť, ktorá ju núti ubližovať si samej sebe? Spoločný život s mužom ju oberal o všetku energiu, ale preto sa ešte nemusí trestať. Každodenné hádky sa točili okolo, pre ňu, nepodstatných vecí. Mužovi prekážalo, že odkladá veci na iné miesto. Inokedy mu vadili kvapky vody na umývadle, či škvrny od farieb po tom, čo maľovala, alebo odtlačky na skle. Vždy si našiel zámienku na hádku. Stačilo jediné jej slovo a začal zúriť. Chcela odísť, hoci vedela, že to nebude jednoduché. Zobrali si spoločnú hypotéku na byt, ktorý kúpili len pred nedávnom. Manžel o predaji bytu nechcel ani počuť. Týral ju svojou tvrdohlavosťou, akoby skúšal dokedy vydrží.

      Po ďalšom manželovom výstupe si ľahla do obývačky, celkom vyčerpaná, /Odkedy sa hádali, spávali oddelene./, ale nemohla zaspať, lebo z bytu od vedľa počula hlasy. Zrazu si uvedomila, že susedov počuje prvýkrát. Byt vedľa bol doposiaľ tichý, preto si myslela, že v ňom nik nebýva. Hádka trvala niekoľko hodín. Zaspala až nad ránom.

      Nasledujúcu noc nespala vôbec, lebo susedia boli hlučnejší. A tak to išlo ďalej. Noc čo noc sa z vedľajšieho bytu ozýval rovnaké hlasy: mužský a ženský. Suseda kričala, že to s mužom nevydrží, a že odíde. Eva s ňou súcitila. Sused zakričal, že nerozumie, prečo sa teda brali. Rozumela aj jemu. Hystericky po sebe kričali, potom sa ozval strašný buchot, a za ním ticho, v ktorom konečne zaspala.

      Raz to nevydržala a zaklopala susedom na dvere. Nikto jej však neotvoril. Za dverami panovalo ticho, akoby v ňom nikto nebýval. Akonáhle sa vrátila do bytu, hádka za stenou pokračovala. Ráno sa spýtala manžela, či v noci počuje susedov. Povedal, že nie, ani čo by sa proti nej spikol.

      Každú noc prebdela, do práce chodila nervózna a celý deň ju bolela hlava. Po návrate domov sa zatvorila do izby, nevnímajúc manželove výčitky. Nemala silu sa hádať. Cítila sa unavená na smrť. Nešlo jej do hlavy, ako susedia celé noci dokáže po sebe kričať. Nerozumela ako tak môžu žiť. Nežila tak aj ona? Dennodenne sa s mužom hádala, ponižovala jeho aj seba. Načo je to dobré?

      Možno susedia ani neexistujú. Možno sú iba v jej hlave, napadlo jej raz, keď počas sporu za stenou zaznelo ticho, ktoré náhle prerušil manželov hlas. Nadýchla sa, aby niečo povedala, ale vtom, iba na krátky moment mala pocit, že zastal čas. Manžel stál pred ňou. Pery sa mu chveli rozčúlením. Podišla k nemu a chytila mu ruku. Usmiala sa na neho a ospravedlnila sa.