O tvrdohlavých nohaviciach

     Minule som sa vybrala na prechádzku do mesta. Kebyže si oblečiem sukňu ako obyčajne, všetko je v poriadku. Ale pretože mi bolo ľúto ľavej nohy, ktorá sa sťažuje, že jej v zime vždy pod sukňou fučí na lýtko, obliekla som si nohavice. To som ale netušila, čo také nohavice dokážu! Napríklad toto: vykračujem si po našom námestí a vojdem do cukrárne. Sadnem si a objednám si dva nádherné krémeše, jeden veterník a jeden kokosový zákusok. K tomu popíjam kávu a na chvíľu som tou najšťastnejšou návštevníčkou cukrárne. Ale iba na chvíľu. Ako tak sedím a likvidujem druhý veterník, začína ma čosi omínať. Fíha! Čo som hádam z tých zákuskov expresne pribrala a nevojdem sa teraz do nohavíc? Je to vôbec možné? Opatrne, aby nohavice nevideli, si dávam do úst ďalší kúsok veterníka. Niečo mi tu však nesedí. Ako keby ma niekto poťahoval raz za jednu nohavicu, raz za druhú. Zohnem sa pod stôl, ale tam nie je ničového nič. Iba moje dve nohy v pásikavých nohaviciach. Posadím sa, podozrievavo si obzerám ľudí za vedľajším stolom, dávam si do úst ďalší kúsok veterníka a zasa ma čosi omína. Čo ak sedím na nejakom šáli alebo rukavici, ktorú si tu zabudol predchádzajúci návštevník? Alebo som dokonca prisadla nejaký zabudnutý zákusok? Vstávam, ale na stoličke nie je vôbec nič. Už rozmýšľam, či som naozaj v cukrárni, alebo sa sama sebe nesnívam. Lebo v snoch sú možné všelijaké veci. Naposledy som v sne lietala nad naším mestom a videla do vlastného okna, za ktorým som spala. Úplný horor! Pomaly si sadám na stoličku a dávam si do úst posledný kúsok veterníka. Zasa ma čosi tlačí a škrabká po lýtku. Panebože! Čo ak je to myš? Možno prišla na sladké veterníkové omrvinky. Chytám si lýtko, ale po myši ani vidu ani slychu /to sa tak píše v rozprávkach. Preložím: žiadna myš nikde nebola/. Uvažujem: mám zjesť aj posledný kokosový zákusok alebo ísť radšej z tejto strašiacej cukrárne preč? Nakoniec som sa rozhodla: zákusok som si dala zabaliť pre svoju Metličku a vyšla som na čerstvý vzduch.

     Konečne som na námestí! Urobím pár krokov, chcem sa nadýchnuť, ale moja pravá noha urobí čelom vzad.

– Čo robíš? – pýtam sa jej. – Veď mi vyrábaš svetovú hanbu! Len-len že som nespadla!

– To hovoríš mne? – uráža sa moja pravá noha.

– A komu asi? – ťukám si po čele.

– Tak sa dobre pozri! – vyprskne moja pravá noha a ťuká si po kolene.

Prizriem sa lepšie – a naozaj. Vinníkom nie je noha, ale nohavica! To ona mi v cukrárni nedala pokoj! Len ňou tak myká doprava! A keby len to! Pravá nohavica sa krúti na jednu stranu a ľavá nohavica na druhú stranu! Ešte to by mi chýbalo, aby mi začali rozkazovať vlastné nohavice! Opatrne vykročím a ups! Už som na zemi. Rýchlo vyskočím a chcem odísť z námestia, lebo toto je už vážne. Nuž ale či sa dá normálne odísť s nenormálnymi nohavicami? Pohnem sa doľava a čosi ma strhne dozadu. Cúvam teda dozadu a akási nohavicová sila ma ťahá doprava. Vyzerám ako slamený strašiak v poli, ktorým myksuje vietor. Už som dávno oľutovala, že som si neobliekla sukňu.

– Počujte, nohavice! Vy neviete, že je neslušné ísť inde, ako chcú nohy?

– My si myslíme, že nohy by nás mali poslúchať, – poučili ma nohavice.

– A my si myslíme, že by ste nás mali poslúchať vy! – skríkli nohy tak nahlas, až sa za mnou začali otáčať ľudia.

     Poviem vám, moje nohy sa s nohavicami hádali dosť dlho. Vykrikovali si všakovaké veci. Z tej ich hádky som ale vyrozumela, že nohavice sa u mňa doma v skrini nudia! Chýba im pohyb. Vyčítali nohám, že všade so mnou chodia a ony len niekedy. Trochu mi ich začínalo byť ľúto. A aby som nevyzerala ako panák, ktorého nohavice sotia raz doprava, raz doľava, potom dopredu a dozadu, vymyslela som na tie moje unudené potvory fintu: začala som po námestí tancovať! Najprv len tak pomaly: raz-dva-tri... raz-dva-tri a potom rýchlejšie: hop-hop-hop-hop! To ste mali vidieť, čo sa dialo! Nohaviciam sa to tak zapáčilo, že nechceli prestať! Už sa na nás nedívali iba ľudia, ale aj holuby a vežové hodiny, v ktorých býva môj kamarát Vežovníček. Sedel na veľkej hodinovej  ručičke a tlieskal nám do rytmu. O chvíľu sa pridali ku mne akési deti. Potom jedna pani s nákupom, policajt, dedko s paličkou, až nakoniec tancovalo celé námestie. V živote som sa tak nevytancovala.

– Ešte! Ešte! – kričali nohavice.

– Stačilo, – vravím, – všetci odfukujú, len vy by ste tancovali ako strelené.

– Ešte! Ešte! – dupotali nohavice, ale videla som, že už majú dosť. Iba robili formu.

– Mám nápad, – hovorím im. – Každý deň prídeme na námestie. Keď mi Vežovníček sľúbi, že nám vežové hodiny budú vyhrávať, zatancujeme si.

– Juchú! – prikyvoval Vežovníček a tešil sa. Trochu som sa zľakla, či svoj sľub dodržím, ale keď som videla svoje nohavice, ako sa pravá pozrela na ľavú, ľavá na pravú a konečne sa usmievali, bolo mi jasné, že som urobila dobre.

     Odvtedy chodím každý podvečer na naše námestie, počkám, kým vežové hodiny neodbijú celú, vyčkám na prvú melódiu a potom sa roztancujem.    

     Už som aj zabudla, že som niekedy nejaké tvrdohlavé nohavice mala.