V zajatí frazeológie

Celý deň sa mi lepila smola na päty. Čo ako som sa snažil, netrafil som

klinec po hlavičke. Kosa mi spadla na kameň. Za domom som kopal jamu, sám som do nej spadol. Neskoro som zistil, že mi tečie do topánok. Prišiel som aj o gate.

Večer ktosi hodil flintu do života. U susedov zagágala trafená hus.

Slnko sa už nemohlo na to dívať, zapadlo.

              Líšky rozdávali dobrú noc, a práve vtedy prišla ona, moja stará láska Frázka. Ako blesk z jasného neba. Nehrdzavela.  Rýchlo som pozametal pred vlastným prahom. Aj s farbou som vyšiel von. Svedomie som mal našťastie čisté. Ustlal som jej na ružiach. Ona chcela zaspať na vavrínoch. Začali sme od Adama. Len figové listy nám chýbali. Do pohára lásky sme si naliali čistého vína.

Vypili sme ho až po samé dno.

              Nad ránom ma prebudil smäd po živote. Ona plakala nad rozliatym mliekom. Dostala sa na šikmú plochu. Na očiach mala ružové okuliare, jazyk držala za zubami. Vraj prišla o svoj vienok zelený. Nebolo jej do reči, nevedela kam z konopy. Chcela za sebou zavrieť dvere. Bála sa aj vlastného tieňa. Neverila mi, ani vlastným očiam.

        Ubezpečil som ju, že určite nezostane na ocot.

Zavesil som jej na nos, že sa v živote o ňu postarám. Mám široké koryto, ostré lakte, sľúbil som jej aj modré z neba. Chýbalo jej remeslo, čo má zlaté dno. Prešiel mi mráz po chrbte, čo keď má na mysli to najstaršie. Chvíľu váhala. Čas okolo nás bežal ako splašený. Odišla. Hlavu som mal v smútku. Prišlo ďalšie ráno, múdrejšie od večera.

Otvoril som okno dokorán.  Vonku sa život nezastavil, išiel ďalej.

Po mojom sklamaní nezostal ani smrad. Učím sa, na vlastných chybách, celý život.