Be'lee shem 3

  Ráno som sa snažila zakryť nervozitu. Od kedy som vstala, sa tá pani okolo mňa točila, hnevajúc sa, že ju včera večer vykopla Nežnosť. Nepáčilo sa mi, že som zaspala v teplákoch, v ktorých chodím cez deň po dome ale bola to moja chyba. Aby učiteľky nevideli moju rozmrzenosť, radšej som sa prezliekla. Potom sme upratovali celý dom. Už som si zvykla na fakt „sobota je pracovný deň“. Nebolo žiadne voľno. Mne sa to páčilo ale Druhá Učiteľka mi nakázala radšej kresliť. Zrejme som zavadzala. Sadla som si teda k oknu a kreslila. Nakreslila som Tmavšiu Tetu Odo Mňa ako si špára v nose a aj Svetlé Dievča padajúce na korčuliach. Ona padala často. A ja som sa z nej často v duchu smiala. Kreslila som aj chlapca so zmrzlinou a dostala som šialenú chuť na palacinky. Keď som ich pred dvoma rokmi prvýkrát ochutnala, povedala som si, kašlem na kóšer.

   Učiteľkám veľmi chutili. Druhá Učiteľka ich zjedla toľko, že keď na ňu poobede skočila Učiteľka aby sa s ňou trochu ponaťahovala, iba sťažka fučala a po chvíli kapitulovala. Pretože som sa nestihla dostatočne rýchlo odpratať z izby, bola som druhá obeť. Mierne preľaknutá som radšej ušla na schody pred vchodové dvere. Mala v sebe toľko energie ako keby ju niečo posadlo. Spievala a kričala na plné hrdlo ľudovku jemenských židov, ktorú som ju naučila. Vzala som do rúk za hrsť kamienkov a načúvala som Učiteľkinmu vyvádzaniu. Po chvíli sa k nemu pridal aj smiech Druhej Učiteľky. Zvláštne počúvať ako dve dospelé sestry spolu šantia. Pripomínali mi malé deti. Bolo to zaujímavé. Bolo to pekné. Páčilo sa mi to. Veľmi.            Po jednom som triafala kamienky do koša. Tromi som netrafila a narobili poriadny buchot keď sa odrážali od nádoby. Chcelo sa mi rozmýšľať ale nevedela som nad čím. Vzala som drevenú paličku a začala ňou vyrývať kanáliky do vlhkého prachu a hliny od ranného  

polievania. Jarčeky neboli veľmi hlboké ale rypkalo sa mi dobre, upokojovalo ma to a páčilo sa mi to. Hlina bola poddajná, kanáliky po paličke zostávali hladké.

   -Čo robíš, poklad? Učiteľkin hlas sa ozval tesne za mnou a ja som sa vyľakane strhla. Práve som dopísala slovo ASPIK. Nevedela som čo znamená ale páčilo sa mi. Okrem toho, učiteľky ho používali keď sa rozprávali. A nebola to ani nadávka preto som absolútne nepochopila Učiteľkinu reakciu po tom čo mi nazrela ponad plece na zem. Vyvalila oči, pootvorila ústa. Potom do toho dupla a rozmazala cely nápis. Tvárila sa divne.

   -Noa! Z jej tónu mi bolo jasné, že sa hnevá a ja...nevedela som prečo. Nerozumela som tomu a vyplašene som stiahla hlavu medzi plecia. Ťažko si povzdychla. Krotko som po nej blysla pohľadom. Stála, ruku mala položenú na čele, blonďavú kučeravú hlavu sklonenú.

   -Noa, začala už miernejšie a kľakla si oproti mne. Očami som si uprene hľadela na ruky. Vzala mi tvár do dlani, prinútila ma pozerať na ňu. –Prepáč mi to, prosím, ale už to viac nepíš, dobre? Ty si génius. Nerozumela som jej slovám. Nedávali mi význam. Prečo mi to hovorí? Prečo mám taký divný pocit, že sa viac zľakla ako nahnevala? No aj napriek tomu som pokorne prikývla. Chytila ma za ruku, postavila sa a ja s ňou. Zmätenosť sa do mňa zaryla nechtami.

   -Poď so mnou, dievčatko. Večer chceme isť do mesta a berieme ťa tiež. Natešene a prekvapene som sa na ňu pozrela. Večerné mesto som zatiaľ nevidela „ na živo“. –Ale ešte predtým sa pozrieme na tvoj sloh. Zamračila som sa. –Včera som ti to zabudla povedať aleee slovenčinárka ti odkazuje, že ho máš napísať. Téma je: Rodina. Prevrátila som oči a ako už pravý nežid som zachripela nespokojné, -bože! Zachichotala sa.

   -Nemám to rada.

   -Ja viem, svetlučké lesklé kučery predo mnou sa zastavili.

   -Neviem písať o rodine. Žiadnu nemám. Otočila sa ku mne a jemne mi dvihla hlavu aby som sa jej dívala do očí a neuhla. Mala ich pekné. Také iste ako aj Druhá Učiteľka. Hnedé, výrazné, mäkké, obklopené dlhými tmavými mihalnicami.

   -Ja viem, vyslovila pomaly a len tak skusmo ma k sebe pritiahla. Nebránila som sa ale jej objatie sa nedočkalo nejakej odozvy z mojej strany. Nedokázala som sa jej dotknúť rukami aj keď som chcela. Veľmi  som to chcela... tak veľmi. Desila ma však jedna vec- čo ak si Učiteľka bude myslieť že ju nemám rada? Hľadala som nejaké vhodne slová na vyjadrenie toho čo cítim ale sklamane som prichádzala na to, že moja slovná zásoba mi v tomto smere vôbec nepomáhala. Na myseľ mi schádzalo iba jedno a to sa prekliate ťažko vypúšťalo z úst. Pani Nervozita sa na mňa dravo vrhla keď som zo seba chripľavo vysúkala:

   -Ľúbim vás. Adresovala som to aj Druhej Učiteľke stojacej vo dverách kúpeľne. Oprela si hlavu o zárubňu a sladko sa usmievala.

   -Dnes sa asi vykašleme na sloh, Noa, ozvala sa Učiteľka zvláštne priškrteným hlasom a tuhšie si ma privinula. Potom ma pustila a hlasnejšie potiahla nosom.

   -Idem sa prezliecť, zamraučala.

Nechápavo som za ňou hľadela. Čo to malo znamenať?

   -To nič, nič sa nedeje, neboj sa, tichučko ku mne pristúpila Druhá Učiteľka. –Je to v poriadku. Nečakala to od teba a ani ja ale ju, ju si dojala.

   -Dojala, zopakovala som po nej.

   -Áno.

   -Čo to znamená?

Zamyslene si zahryzla do pery a uprela pohľad do prázdna. –Dojatie je silný kladný citový vzťah, ktorého častým výsledkom je plakanie, chvíľková strata reči alebo koktanie. Prikývla som. Tomuto som rozumela- svetu definícií a poučiek.

   -Byť dojatým je dobre?

   -Áno. Hmm.... urobíš tým radosť človeku, ktorý ťa dojal. Na chvíľu sa zamyslela, a potom pokračovala: -niekedy ale dojme aj pekný západ slnka, usmiala sa a rukou mi prešla po líci.

   -Rozumieš mi keď ti to takto vysvetľujem? Prikývla som. –Vedela by si takto porozumieť aj iným pocitom? Pokrčila som plecami, -len teoreticky.

   -Pomohlo by ti keby sme my dve s tebou začali cvičiť trochu praktickejšie veci?

Opäť som iba pokrčila plecami. Nevedela som to s určitosťou potvrdiť ale zasa ani vyvrátiť.

   -Skúsime to? Nemala som čo stratiť a tak som iba potriasla hlavou na súhlas.

   -Dobre, objala ma rukou okolo pliec a odtiahla od otvárajúcich sa dverí. Vyšla z nich už pokojná Učiteľka. Natiahla som sa k tmavým vlasom Druhej Učiteľky, voňali tou omamnou, ťažkou sladkou vôňou, a pošepla som jej do ucha: -môžeme začať hnevom a radosťou?

                        

---