Skutočný príbeh: Ako mi práca v zahraničí zmenila život

Pracovať v zahraničí som začala ako mladá a neskúsená študentka, ktorá  nemala poňatie o živote a jeho chode, pretože som bývala s rodičmi aj počas školy hoci som mala priateľa. Mala som len jeden sen a žila som preň. Študovala som žurnalistiku a vedela som, že je to moje vytúžené povolanie. Vždy od malička som chcela byť spisovateľkou a vydávať knihy. Po skončení školy, som sa zrazu zobudila do reality, ktorá ma mrazí dodnes. Prácu vo svojom odbore som si nenašla ani po 2 rokoch od skončenia školy. Bola som nútená urobiť si opatrovateľský kurz a vycestovať do zahraničia.  Zo vzduchu sa žiť nedalo a robiť operátorku výroby za 300 eur som nechcela robiť tiež. To „skurvené Slovensko“, rodná krajina, ktorá ma zradila. Načo ľudia študujú a slepo veria, že ich o škole čaká nejaká budúcnosť? Žiadna ich nečaká. Kopa hnoja iba, ktorá sa sype z každej strany. Človek nemá žiadne istoty, nedostane žiadnu podporu od štátu, ak doštudoval a nikdy nerobil.   Ja som nemala  inú možnosť.  Rodičia mi počas školy dávali všetko čo mohli, no po skončení školy ma ďalej živiť nemohli. Rozhodla som sa teda vycestovať cez agentúru a robiť opatrovateľku.

Začiatky boli strašne ťažké,  napriek opatrovateľskému kurzu som vôbec netušila aké ťažké je povolanie ošetrovateľa v zahraničí.  Musela som sa naučiť ako mojej pacientke zmerať so špeciálnym perom cukor, pichnúť inzulín alebo ako zdvihnúť pacienta z postele tak, aby som neublížila sebe ani jemu.  Prvýkrát som  začala pracovať  v rodine  50- ročného pacienta, ktorý preferoval pred mozgovým infarktom alkohol, ženy a rýchle autá. Zodpovednosť za zmenu, akú mu život pripravil po nezodpovednom správaní samozrejme nepripisoval sebe,  ale bol nahnevaný na všetky okolnosti  a všetkých ľudí. Občas  obviňoval aj mňa, že ho stojím veľa peňazí. Stále ma ponižoval, karhal, že som neporiadna, že neviem zmývať podlahy ani vysávať. Hneď prvý deň mi povedal, že ak pokazím vysávač, zaplatím celú sumu vo výške 300 eur. Čerešničkou na torte bolo umývanie vlasov. Musela som mu presne na digitálnych hodinkách stopnúť osem minút, pretože jeho kaderníčka odporúčala umývať  takúto dobu vlasy. Vadilo mu zrnko soli, ktoré našiel rozsýpané v šuplíku, a keď sa nebodaj niečo vyskytlo na podlahe, nejaký vlas alebo vlákno, musela som odznova vyriadiť celý byt. Bol to neskutočný puntičkár. Povedal, že zo mňa dostane infarkt, ak nebudem poriadne upratovať . Takmer každú sobotu som musela ísť s ním a jeho kamarátmi do jeho garáže triediť staré súčiastky. Aj to bolo v náplne mojej práce. Občas sa z ničoho nič  začal smiať a zároveň plakať, bolo mi ho ľúto. Nebol v podstate s ničím spokojný dokonale tak, aby som mu ulahodila. Veľmi som sa trápila, zmluvu s agentúrou som ukončiť nemohla, platila by som vysokú pokutu. Zmeniť rodinu na začiatku som takisto nemohla. Mala som ťažké depresie a brávala som aj lieky na upokojenie.  Napriek tomu boli aj svetlé okamihy, keď mi vyrozprával zážitky z mladosti. Neskôr sa duševne otvoril a prestal byť agresívny, keď si zhruba po polroku na mňa zvykol. Pochopila som, že je to predovšetkým chorý človek, ktorému chýba predchádzajúci život a kontakt s ľuďmi. Nevedel sa zmieriť so svojím osudom, ktorý mu znepríjemňovala jeho matka i sestra. Veľkou oporou mu bola jeho ex-priateľka, s ktorou mal syna a jeho kamarátka z mladosti. Aj ja som sa s nimi veľmi spriatelila a dodnes sa stretávame.

. Asi po polroku sa moje trápenie skončilo, rodina si najala opatrovateľky z iného štátu, aby nemuseli mne a mojej striedačke toľko platiť. Keď som odchádzala, môj pacient na počudovanie plakal. Povedal mi, že som jediná opatrovateľka, ktorá má srdce na správnom mieste. Tento okamih mi vynahradil dokonale všetky trápenia a urážky, ktoré som musela znášať.

 Nevedela som aké je to ťažké pracovať sama ako prst v zapadnutej dedine, kde okrem požiarnej zbrojnice nebolo absolútne nič.  Síce som zarobila pekné peniaze, no na druhej strane som bola neskutočne nervózna a veľmi som sa trápila. Dnes dokonca pracujem stále v zahraničí, no mám oveľa lepší prípad. Tak ako sa hovorí v prísloví : „ ťažko na cvičisku, ľahko na bojisku.“ Vycvičila som sa a a dnes mám príjemnú rodinu, o ktorú sa s láskou starám. Samozrejme všetko je len dočasné a ktovie ako sa môj život ešte vyvinie. To najhoršie už snáď mám za sebou . Možno sa raz na Slovensko vrátim. Stále totiž čakám, že moja rodná krajina začne podporovať aj mladých ľudí a všetko sa zmení. Zatiaľ sa tak bohužiaľ nestalo a ja asi čakám na zázrak....