Na hríboch

Martin sa predieral borovicovým lesom, v jednej ruke košík v druhej baterku. Na hríby vyrazil zavčas rána, kedy ešte v hore panovala tma. Chcel predbehnúť konkurenciu a dostať sa na obľúbené miesta ako prvý. Sezóna bola v plnom prúde a kapitálne kúsky dubákov uverejňované na internete, lákali do lesa čoraz viac ľudí. Napriek tomu, že slnko ešte nevyliezlo a hodiny ukazovali niečo po piatej, Martin už stihol stretnúť zopár hubárov. Iba si mĺkvo kývli na pozdrav a pobrali sa každý svojou cestou. Nijakého hľadača hríbov nepoteší ak v blízkosti svojich obľúbených miest stretne konkurenciu.

Martin plánoval nakuknúť do okolia Mačacej skaly, prejsť asi trojkilometrový úsek cez hustý borovicový les a oblúkom sa vrátiť do dediny. Najťažší úsek cesty, predstavoval  výstup na skalu. Ostrý kopec, po ktorom sa kľukatila úzka cestička, využívaná hlavne lesnou zverou. Nič pre ťarbavé ľudské topánky. Martin sa napriek tomu vydal touto trasou, hlavne preto, aby sa vyhol ostatným hubárom. Keď sa mu to podarilo, slnko už oblizovalo vrcholce stromov. Oddychoval na drevenom pni a prepotené tielko ho chladilo na krížoch. Pri pohľade na tichý prebúdzajúci sa les, pookrial. Chystal sa opäť vyraziť, keď iba niekoľko centimetrov pred sebou uvidel klobúčik nádherného dubáka. Akoby s pod zeme vyskočil.

„Nádhera,“ povedal a opatrne sa načiahol za hríbom. Kľačiac na kolenách ho očistil od hliny a vložil do košíka. Ani sa nestihol postaviť, keď zbadal ďalší výstavný kúsok, iba meter od prvého úlovku. Neunúval sa vstať a doplazil sa k nemu po štyroch.

„Len tak ďalej kamaráti moji. Pekne povyliezajte so svojich úkrytov.“ prihováral sa hríbom, akoby to boli živé bytosti. Vstal, oprášil si kolená a uvidel nový hríb. Nádherný kúsok ho zviedol s plánovanej trasy, ale to sa na hubách stáva často. Človek sa zatúla, ani nevie ako. Vzadu pod machom, uvidel trčať ďalšiu hlavičku.

„Dnes mám šťastný deň, „ zavil a rozbehol sa pre úlovok.

Stál na malej čistinke, husto obklopenej vysokými borovicami a pozeral na oblohu. Stromy svojimi konármi zabraňovali slnečnému svetlu preniknúť až dole, kde panovalo chladné šero. Len pred chvíľou spozoroval, že sa mu vybil mobil a tak sa snažil určiť čas podľa polohy slnka. Odhadoval, že sa v lese pohybuje asi tak dve hodiny. V skutočnosti to bolo šesť hodín. Až teraz precitol z ošiaľu, výsledkom ktorého bol košík naplnený, nádhernými zdravými dubákmi. Matne hnedé hlavičky sa vŕšili na kope a napĺňali Martinove srdce skutočnou rozkošou. Podobný zber ešte nikdy

nezažil. Prirovnanie -mohol by ich kosou zbierať-, nabralo skutočný rozmer. Doslova preberal, ktoré kúsky zoberie a ktoré nechá tak. Mohol si to dovoliť, pretože, aspoň do týchto chvíľ , mu bola hora naklonená.

No teraz, na malej čistinke, eufóriu nahradila ostražitosť. Pociťoval únavu, hlad, ale čo bolo najhoršie zo všetkého, pomaly si musel priznať, že nevie kde sa nachádza. Snažil sa rozpomenúť, kedy zbehol z plánovanej trasy a ktorým smerom sa uberal. Čím dlhšie rozmýšľal, tým sa viac zamotával.

Na čistinke pozbieral zopár hríbov a otočil sa na spiatočnú cestu. Snažil sa pomocou znamení, ktoré sa učil ešte na základnej škole, udržovať len jeden smer cesty a dúfal, že skôr či neskôr niekde vyjde.

Už nejakú chvíľu mal nohy zaborené vo vlhkom machu. Do výšky kolien sa plazila biela hmla. Putoval niekoľko hodín, no les nie a nie skončiť. Naopak, zdalo sa mu, že sa zahusťuje. Borovice utkávali  nepreniknuteľnú masu dreva, ktorá ho polapila ako nejakú bezmocnú muchu. Nikdy by si nebol pomyslel, že mu lesy, ktoré od detstva navštevoval, ukážu aj takúto zachmúrenú tvár. Bol taký unavený, že zvažoval, či sa vzdá ťažkého  košíka s hríbmi.  Pred ústami sa mu zrážala para a začínala mu byť zima. Definitívne sa vzdal ďalšieho putovania  a  rozhodol sa prenocovať v lese. Utáborí sa, len čo nájde trocha suchšie miesto. Pohol sa v pred, bez toho, aby uvažoval, ktorým smerom sa má vydať.

Po nejakom čase machové podložie ustúpilo a Martin konečne ustal. Vyhliadol si menší priestor a pustil sa do prípravy ohňa. Napriek všetkej nepriazni, ktorá ho postrehla, tešil sa, že má košík s hríbmi stále so sebou. Z malého ruksaku vytiahol nožík a v zemi vydlabal malú jamu. Z okolia navláčil suché haluzie a hrubšie konáre. Keď všetko nachystal, vytiahol zapaľovač a s malou dušičkou otočil oceľovým kolieskom. Iskra na pár sekúnd osvetlila okolie a drobný plamienok začal olizovať tenké konáriky. Potom preskočil na hrubšie a S Martinovým fúkaním sa napokon zahryzol aj do hrubších konárov.

O pol hodinu sa Martin zohrieval pri tancujúcom plamienku. Okolo ohniska zabodol hrubé konáre a povešal si na ne prevlhnuté veci. Nakoniec nožom zaostril tenký prútik a na jeho koniec nastokol veľký hríb.

„Nie je to síce bohvie čo, ale aspoň neostanem úplne hladný,“ povedal nahlas. Zvuk vlastného hlasu v ňom vyvolával zmiešané pocity. Na jednej strane mu pripomínal aký je beznádejne opustený, no na druhej strane ho upokojoval a pripomínal mu niečo ľudsky teplé.

Kým zaspal, zjedol ešte sedem veľkých hríbov.

Snívalo sa mu, ako sa prediera hustým lesom. Utekal po rozmočenej tráve. Keď sa pozrel pod nohy zistil, že to nie je tráva ale súvislí porast slizkých hríbov, ktoré pod jeho topánkami nepríjemne praskali. Namiesto stromov naokolo vyrastali obrovské bedle s bielymi klobúčikmi. Dorazil k potoku, kde vodu nahrádzal prúd červených muchotrávok. Vzduch smrdel plesňou a všade navôkol vládla neuveriteľná vlhkosť. Začal sa prepadať. Zabáral sa do hnedej kaše rozmočených húb. Snažil sa vytrhnúť, no naokolo nebolo nič, čoho by sa mohol zachytiť. Nič, iba vlhké, plesnivé hríby.

Zobudil sa na ostrú bolesť žalúdka. V krátkych intervaloch ho zachvacovali prudké kŕče. Posadil sa, no nebol schopný ďalšieho pohybu. Motala sa mu hlava a cítil sa vyčerpaný. V ohnisku tlelo zopár uhlíkov. Premohol sa a z posledných síl pozbieral po okolí zopár konárov a pohodil ich na pahrebu. Na krátku chvíľu ho napadlo, že ak sa konáre nechytia a oheň sa nerozhorí, bude to jeho koniec. Chlad a bolesť v žalúdku ho definitívne zabijú.

Našťastie sa oheň po krátkej chvíli opäť rozhorel. Dotiahol sa bližšie a bezvládne si ľahol na zem.

Nasledoval ďalší kŕč, po ktorom sa Martin vyvracal. Z úst mu vytiekla smradľavá hnedá brečka v ktorej plávalo zopár bielych predmetov.

Pre božie zmilovanie, čo to je? Prebehlo Martinovi mysľou, keď sa lepšie prizrel na obsah, svojho žalúdka. Z odporom vytiahol zo zvratkov jeden biely predmet a z hrôzou zistil, že je to zub. Podvedome si siahol do úst. Prstami ohmatával ostatné zuby, ktoré sa pod jeho dotykmi uvoľňovali a vypadávali na jazyk. Vyskočil na nohy a v panike ich začal vypľúvať. Keď dopadli na zem vnorili sa do mäkkej trávy a o niekoľko sekúnd z nich vyrástli malé biele huby, pripomínajúce prašivky.

Martin sa zosunul k zemi a od samej beznádeje, začal vykrikovať. Ručal ako ranené zviera, kým ho úplné vyčerpanie neposlalo do milosrdného spánku.

Precitol. Otvoril oči a videl pred sebou len trávu, zopár bielych hríbov a stromy. Cítil, že má teplotu. Rukou si nahmatal čelo a zotrel si z neho vrstvu potu. No pot sa mu zachytil medzi prstami a zmenil sa na akúsi slizkú lepkavú hmotu. Podoprel sa lakťami a skúmavo pozoroval ruku. Napokon si ju obtrel do trávy a znova sa skusmo dotkol tváre. Bola celá pokrytá slizkou hmotou. Pred sebou uvidel oranžovú pahrebu. Dúfal, že teplo ho možno osuší. Snažil sa posunúť v pred, no niečo ho držalo. Niečo mu zabraňovalo v pohybe. Pohľad uprel na svoje nohy a v panike zaručal. Boli po kolená zapustené v zemi. Od stehien hore ich  pokrývala biela pleseň. Rukami uchopil nohavice a snažil sa nohy vytiahnuť von. Látka sa okamžite roztrhla a odhalila biele stehná pokryté hustou vrstvou slizu.

Rozplakal sa. Slzy sa vpíjali do zeme a strácali sa v jej útrobách.

Nevedel na ako dlho upadol do bezvedomia. No prebrali ho hlasy. Skutočné ľudské hlasy. Snažil sa zakričať o pomoc no nešlo mu to. Snažil sa pohnúť, no tak isto bez úspechu. Jediné čo mohol bolo pozerať priamo pred seba. Tráva sa mu zdala nezvykle vysoká.

Odrazu sa medzi stromami zjavil človek. Najprv videl iba jeho nohy, no  neskôr si k nemu čupol a on zistil, že je to malé dievča s košíkom. Zakričalo:

„Ocko! Ocko! Rýchlo poď sem. Pozri sa aký krásny hríb som našla!“

Po chvíli sa za dievčatkom objavil muž a povedal:

„Teeeda. Skutočne nádherný dubák.“

„Už sa teším ako ho ukážem mame,“ zvýsklo radostne dievčatko.

Muž sa iba usmial. Z košíka vybral nožík a naklonil sa k Martinovi.