Stretnutie

     Vyzerá, ako keby mu tvár predbiehala jeho vlastné myšlienky. Viktora prekvapilo, že mu práve teraz napadla táto dávna strýkova veta. Opäť, ako mnohokrát dosiaľ, preosieval v hlave tie zvláštne slová, ktoré o ňom utrúsil strýko na sedemnáste narodeniny. Rodičia sa vtedy pozreli na seba akosi sprisahanecky, ako keby vedeli, o čo ide, nikdy však nekomentovali strýkove slová. Možno sa pozreli úplne obyčajne a Viktor sa teraz zbytočne snaží vybaviť si ich tváre. Radšej sa pokúša v tej vete nájsť nejaké zlaté zrnko, ale nedarí sa mu. Buď ho vtedy strýko označil za hlupáka alebo za veľmi bystrého. A možno sa strýko chcel iba urobiť zaujímavým a nemyslel tým vonkoncom nič.

     Viktor ležal v posteli a uvažoval o strýkovej vete, ktorá sa mu dnes vyplavila v hlave tak náhle, až ho prinútila zamyslieť sa nad svojím životom. Vyzerá, ako keby mu tvár predbiehala jeho vlastné myšlienky, povedal vtedy jeho rodičom a s ním si pripil, ako keby to bol niekto druhý. Ako keby nehovoril o ňom. Veď ani v škole ho nikdy nechceli do partie. Na teba sa len pozrú a hneď vidno, v čom ideme, povedal mu raz Peter, keď sa chcel prilepiť k ostatným. Vždy bol akosi mimo diania. Mali ho načítaného skôr, ako prišiel na nejaký vlastný nápad. Nikdy nikomu nezaimponoval, a to bolo dosť frustrujúce. Ženy ho nevzrušovali, zaujímali sa oňho iba ako o niekoho, koho treba chrániť vlastným telom, o kom sa predpokladá, že si hlavu zaborí medzi veľké prsia a následne sa stratí v materskom lone svojej ochrankyne.

     Často sa chcel rodičov spýtať, ako to strýko myslel, ale matka mu nikdy priamo nepovedala, čo tým strýko chcel naznačiť, dokonca tvrdila, že nikdy nič také nepovedal. Otec bol málokedy triezvy. Kdeže by si ten spomenul na strýkov vetu.

     Potom sa Viktorovi tvár rozjasnila, lebo vedel, že tu bola ešte babka. Pre ňu bol jediným vždy iba on. Mladší brat ako keby ani neexistoval. Ty si môj vnuk, hovorievala, dokonca dala na neho prepísať byt. Nikdy sa nepýtal, prečo nie je jej vnukom aj Juraj. Bolo mu pri babke dobre. Bol ktosi. A tak sa o ňu staral až do chvíle, keď ho v nemocnici chytila za ruku a posledný raz mu ju stisla.

     Nikde sa necítil vo svojej koži, ale v byte po babke áno. Dal ho vymaľovať, nábytok preleštil, preniesol si svoje veci a bol šťastný. Až tu bol Viktor a nie ten, ktorému tvár predbieha vlastné myšlienky. Nora, ktorej chcel babkin byt ukázať, sa u neho zdržala jediné popoludnie. Urobila hneď dve chyby: povedala vetu Ten nábytok pôjde preč a zapálila si. Zaútočila na babku, a teda aj na neho, a fajčila. Dosť na to, aby do bytu už nikdy nikoho nevpustil.

     V práci sa nikdy na nič netešil, iba na to, ako odomkne svoj hrad a stane sa Viktorom. Často rozmýšľal dlho do noci a zaspával až nad ránom. Trápilo ho, že ľudia zo sveta odchádzajú a nič výnimočné po nich nezostáva. Čo napríklad zostalo po starom Líškovi, ktorý býval dolu na prízemí? Absolútne nič. Iba matná spomienka celého vchodu na to, ako raz skúšal akési koliesko na chudnutie, neudržal ho, spadol a oškrel si nos. Viktor sa nahlas zasmial a vtom si uvedomil, ako prázdno vyznel jeho škodoradostný smiech v nočnom tichu babkinho bytu.

     A po mne? Čo zostane po mne?

     Veta, ktorá prebila tú strýkovu. Viktora teraz už netrápilo, že mu tvár predbieha vlastné myšlienky. Chcel vedieť, čo zostane po ňom, keď tu nebude. Nie je slávny vedec, ani herec alebo básnik. Tak čo, dočerta, zostane po ľuďoch ako on? Hovorí sa, že po človeku zostanú deti. Ale čo zostane po tých deťoch a ich deťoch?

     Bolo pol štvrtej nad ránom, keď Viktor vstal, teplo sa obliekol, zamkol byt, zbehol šesť poschodí, otvoril vchodové dvere a nadýchol sa októbrového chladu. Vykročil do parku a začal rátať. Pri rohu paneláka to bude presne päťdesiatsedem krokov. K búde, v ktorej predávajú zeleninu a ovocie, naráta deväťdesiattri a k visutému mostu stodvanásť. Cez park je to rôzne. Keď pôjde stredom, tak je to presne tristodesať a keď vedľajšou cestičkou, až trisotridsaťšesť krokov. Už dávno zistil, že nie je jedno ani to, či kráča dobre naladený alebo či je mrzutý. Keď je nahnevaný, robí dlhšie kroky. A potom: nesmie stretnúť známeho. Lebo vtedy by sa museli pozdraviť a možno by sa známy aj niečo spýtal. Vtedy by si Viktor musel potichu opakovať číselný krokový údaj a zabudol by odpovedať známemu na otázky, čo je ošemetné, alebo by sa tváril normálne a dôležité číslo by zabudol. Teraz ráno mu nič také nehrozí. Prejde sa po prvý obrubník na námestí (dvetisícsedemsto krokov), vráti sa domov a možno zaspí. Môže si to dovoliť, zajtra je sobota.

     Kráčal potichu. Občas zapískal vták, na ceste za parkom sa blysli svetlá auta a kdesi v diaľke bolo počuť, ako závozníci hádžu debny na betónovú rampu obchodu. Viktor cítil zvláštnu spokojnosť. Mal chuť dokonca prerušiť rátanie  a sadnúť si na lavičku, ale pripadalo mu to bizarné sedieť v raňajšej tme na lavičke v parku. A možno by to predsa len urobil, keby na lavičke už niekto schúlene nesedel. Zastal, ticho sa priblížil k postave a načúval. Nepočul nič. Opatrne sa priblížil ešte raz, zadržal dych a počúval.

- Čo čumíš?

Viktor odskočil ako po údere.

- Ja som iba...

- Neotravuj! – povedal unavený ženský hlas.

- Ja som iba... Stalo sa vám niečo?

- Čo sa mi asi malo stať?

- Neviem. Sedíte tu v tejto zime na lavičke...

- A čo ťa do toho?

- No ale to predsa nie je normálne! Mali by ste ísť domov.

Žena sa na Viktora pozrela pobaveným pohľadom a mávla rukou.

- A čo tu robíš ty? O takomto čase.

- Ja?

Viktor sa hanbil povedať, že ráta kroky, lebo nemôže zaspať, pretože práve dnes mu napadla tá hlúpa strýkova veta. Jeho starosti o to, čo tu po ňom zostane, sa mu teraz zdali smiešne a nepodstatné.

- No áno, ty. Čo tu robíš?

- Rátam kroky...

Čakal, že neznáma sa začne smiať a vynadá mu do hlupákov.

- A koľko si narátal?

Viktor zostal ako obarený.

- Štyristošesťdesiatdva od vchodových dvier.

Žena sa na neho prekvapene pozrela.

- A ešte stodesať zostáva po koniec parku... – zamrmlal a sadol si na lavičku vedľa neznámej. Čakal, že bude tiahnuť od nej alkohol, cigarety, alebo že bude smrdieť, ale nie. Vanulo od nej čerstvým vzduchom premiešaným s ľudským teplom, ktoré ukrývala pod vetrovkou. Zrazu vedel, že jej môže povedať všetko. O tej hlúpej strýkovej vete, aj o tom, že je sám a nemôže spávať. Vyvalilo sa to z neho ako z vodovodného kohútika. Už svitalo a on ešte stále rozprával. Na ženu sa celý čas nepozrel. Až nakoniec, keď začali čvirikať prvé vtáky a deň naberal svoju ľudskú podobu, sa k neznámej obrátil. Usmievala sa tak nejako do seba a ticho povedala:

- Cez park je to tristošesťdesiatštyri. Mám menšie kroky.