Búrka

Karol bol úplne normálny bežný človek, akých denne stretávame stovky. Platil účty, chodil do práce, čítal noviny... Patril k tým ľuďom, okolo ktorých prechádzame bez toho, aby nás zaujali zjavom či vznešeným duchom, ktorý vyžaruje z ich osobnosti. Nevynikal v žiadnom športe, nebol ani členom klubu jednotkárov na strednej. Bol jednoducho súčasťou neviditeľného priemeru. Jeho život mal podobu stereotypu. Zo zabehaných koľají vybočovali iba návštevy rodičovského domu dvakrát do mesiaca. Žiadna žena, žiadne iné záujmy. Karol zosobňoval priemer. Ale jeho život sa mal navždy zmeniť.

Jedného dňa sedel v kancelárii a premýšľal o tom, ako čo najefektívnejšie osloviť nových zákazníkov. Vtom vošla do dverí šéfka a Karolovi predstavila nového kolegu.

„Toto je náš nový kolega. Juraj.“ 

Karol mu pozrel do očí, ich pohľady sa stretli. Ešte predtým, než si podali ruky, než na seba prvýkrát v živote prehovorili, než sa ich osudy preplietli ako šnúrky na topánkach... ešte pred týmto všetkým Karol vedel, že tohto človeka nenávidí.

Bolo to, akoby mu v duši zasadili semienko, ktoré náhle vyklíčilo. Rástlo tak rýchlo a do takých rozmerov, že to Karola náramne prekvapilo. V jeho vnútri sa kvasila nenávisť presne tak, ako dozrieva víno. Pohltila ho a opantala. Karolov život nabral nový smer. Jeho cieľom bolo nenávidieť človeka, ktorý tak bez okolkov vkĺzol do jeho mysle.

„Ďuro,“ prevravel, keď si stlačili ruky.

„Ahoj,“ vycedil Karol.

Šéfka švitorila niečo o novej pracovnej vzpruhe, nejaké sračky o morálke a tak, ale Karol nič z toho nevnímal. Všetky slová, gestá, obrazy boli v tej chvíli druhoradé. Existovala preňho iba kvasiaca nenávisť, ktorá sa drala z jeho srdca až do úst, až sa takmer neovládol a Ďurovi skoro vynadal do svíň. Drala sa do jeho údov a prikazovala im, aby mu zlomili väz. Drala sa von z Karolovho tela v podobe kropají potu. Chcela vyjsť, chcela uzrieť svetlo sveta a naplno sa vybúriť na tom odpornom človeku.

Keď sa usadil u neho v kancelárii, mal už Karol totálne prepotenú košeľu. Vzal si paragraf. Bolo mu zle. Cestou z práce myslel na Ďura, človeka, ktorého spoznal iba pred hodinou a ešte spolu ani poriadne nehovorili, ale on ho nenávidel ako svojho najväčšieho soka. Dumal o tom, že neznesie jeho prítomnosť, pohľad, škvŕkanie v bruchu tesne pred dvanástou, jeho zívania o ôsmej ráno, jeho pitie kávy či poťahovanie nosom.

Na druhý deň vymyslel Ďuro spôsob, ako najefektívnejšie osloviť zákazníka. Šéfka ho za to pochválila a Karol bol nenávisťou a hnevom celý bez seba. Ďurove pokusy o nadviazanie komunikácie ignoroval. Nestratil s ním jedinú vetu. A tak to šlo. Týždeň... Mesiac... Ďuro to nemohol vydržať. Byť s jedným človekom každý deň a neprehovoriť jedinú súvislú vetu.

„Vadí ti na mne niečo?“ opýtal sa Karola.

Karol zbystril pozornosť. Celú svoju nenávisť, zlobu a hnev voči človeku sediacemu oproti sústredil do svojich očí. Práve Karolove oči boli oknom do duše. Do duše, v ktorej nebol priestor pre štipku lásky či porozumenia. Úplne ho ovládla nenávisť. A tá nenávisť sa teraz dívala na Ďura, až sa zľakol a odvrátil pohľad.

Firma sa rokmi rozrástla. Šéfka odišla na materskú. Jej novým nástupcom sa stal Ďuro. Karol nezniesol hnev, vzal si paragraf a doma dumal, ako tú sviňu odpráskne. Upokojil sa a zaspal. V práci spoznal Sju. Krásnu Japonku. Prehovorili spolu. Sju sa priznala, že nového šéfa nemá rada. Karol bol zistením unesený. Ihneď jej vyrozprával tajomstvo o svojej neláske voči Ďurovi. O tom, ako každú noc plánuje jeho odstránenie. Sju sa smiala. Nenávisť voči Ďurovi ich spojila dohromady.

Vzali sa. Po rokoch Sju zistila, že je Karol chorý. Denne nerozprával o ničom inom, iba o šéfovi. Najprv ju to tešilo, ale táto hra ju časom omrzela. Jej zloba bola iba chvíľková, iba mráčik, čo odfúkne vietor. Karolov mrak bol búrkový mrak. Pršal a hádzal blesky všade, kam prišiel. Bol posadnutý. Odhodlaný. Nezničiteľný. Nenávisť voči Ďurovi ho napĺňala spokojnosťou, bázňou, zadosťučinením. Bol to akýsi zvrhlý druh intímneho vzťahu. Jeho zášť vzrástla ešte viac, keď Ďuro vyhlásil, že Karola vôbec nemá rád a že roky strávené v jeho kancelárii boli preňho utrpením.   

Sju ho po desiatich zimách opustila. Nemali žiadne deti, rozdelili si iba majetok. Karol a Ďuro zostarli. Juraj bol stále šéf, posilňoval si svoju pozíciu. Zavolal si Karola do kancelárie a ponúkol mu miesto viceprezidenta. Po niečom podobnom stále túžil, ale nemohol to prijať z úst a z rúk nenávideného človeka. Namiesto toho Jurajovi pľuvol do tváre. Prestal sa ovládať. Jeho neláska kypela ako cesto s kvaskom na radiátore. Takmer by ho tam zabil. Ochranka pribehla včas. Karol si balil kufre. Dostal padáka, no potešilo ho, že jeho šéfovi doktori diagnistikovali rakovinu. Dozvedel sa to v hlavných správach. Ďuro sa stal veľkou rybou. A on nevynikal v ničom. Bol priemer. Predsa len sa však niečo zmenilo.

Keď ho ľudia stretali na ulici, vyhýbali sa mu. Predieral sa davmi ako zúrivý Frankenstein. Z očí mu sršalo niečo zlé, zlovestné. Ak šiel niekto oproti nemu po chodníku, ihneď sa Karolovi vyhol. Bol to strach, ktorý nútil ľudí klopiť uši. Ale nebáli sa o seba. Strachovali sa kvôli nepríjemnému pocitu, ktorý cítili, len čo okolo neho prešli. Dá sa vlastne povedať, že svojou nevídanou nenávisťou voči človeku vybočil zo stereotypu a stal sa niekým. Stal sa netvorom.

Jeho zloba nepramenila zo žiadneho racionálneho dôvodu. Nepramenila vôbec. Jeho nenávisť prýštila, striekala, ejakulovala. Rozpínala sa do strán ako kliešte, ako keď mlynček rozdrví orechy. Ak sa Karol v noci občas zamýšľal, prečo Ďura vlastne nenávidí, vôbec nebral do úvahy argumenty, že mu prebral vedúcu pozíciu a stal sa lepším zamestnancom, čím ho vlastne ponížil. Nedbal ani na to, že je ten človek obľúbený medzi inými ľuďmi. Nezávidel mu rodinu, lásku ani majetok. Neprekážalo mu na ňom vcelku nič. Za iných okolností by sa dalo povedať, že by si rozumeli. Možno to bol Karolov osud, aby Ďura nenávidel, aby sa každou sekundou svojej existencie viac a viac upriamoval na nevraživosť voči tomuto mužovi.

Nemal proti nemu nič... Možno mu kvas do jeho duše vložili nejaké čary. Možno len nevedel prekonať sám seba, alebo chcel vybočiť z priemeru a stal sa monštrom.

O dva roky bol pohreb. Ďuro prehral boj so zákernou chorobou. Aj keď mnohí príbuzní smútili, tešili sa na vilu, chatku, autíčka, plachetnicu... Veľký šéf mal veľkú rodinu.

Ešte predtým, než začal farár odriekavať modlitby a Ďuro bol pripravený na vystavenie v dome smútku, vošiel do dverí muž. Odkrytú truhlu umiestnili na miesto. Kantor si precvičoval žalmy. Muž podišiel k mŕtvemu. Kostolník nechal návštevníka tak, nech sa s nebožtíkom rozlúči osamote.

Karol sa podíval na Ďurovu tvár. Jeho vnútorný kvas spľasol. Nenávisť bola preč. Bol tu iba on. Karol. Stelesnenie priemeru. Stelesnenie ľudstva. Bol tu a spomínal na to, kedy začal Ďura nenávidieť. Do očí sa mu vkradli drobné kryštáliky. Zaleskli sa a dopadli na nebožtíkove prsty. Karol zodvihol Ďurovu ľadovú pravačku a spojil ju so svojou.

„Ja som Karol,“ potriasol ňou.

V jeho vnútri zívala prázdnota. Jeho duša zomrela spolu s nenávisťou, ktorá odišla smrťou Ďura ktoviekam. Búrka prestala besnieť.

Karol opustil dom smútku a len čo uzrel slnko, pomyslel si, že za iných okolností by mohli byť s Ďurom dobrí priatelia. Že mal toho človeka vlastne rád.  

 

Viac tvorby Lukáša Mana nájdete na rozumvplamenoch.webnode.sk

---