Československá literární komunita
Tak jako generace autorů před vámi, publikujte svoji psanou tvorbu. Podělte se o svoje názory a sbírejte zpětnou vazbu na svoje díla. Inspirujte se a učte od nejlepších.
Přidejte seČakanie
Autor
Ziggy
marionety pochodujú promenádou, v ich čele klaun
KLAUN: bez filtrov filtrujeme, konzervujeme naše pochybnosti
ako sardinky s očami neiste nad olejovým nálevom,
myš, ktorá sa krúti v kolese a nad hlavou otáča tým čo už prešla
ako katalyzátor slov, všeobecných, konkrétnych
a čo absolútne máme potom v sebe?
absolútnu bezmocnosť k tomu, čo sme počuli
od druhých, od druhov, manželiek, mileniek, sestier, bratov,
matiek, otcov ... ( jeho hlas zaniká )
( niekto klope na dvere )
závoje v kóme neurčita, skôr priestore ako čase,
odtiahla sa od závesov, vytiahla žalúzie, neprítomne nepočuje
- napoly - otvorila oči a okenice do zvukov ulice,
do pestrofarebných hlasov sprievodu
( niekto klope, teraz silnejšie a ustarostene mrmle
dvere sú zavreté )
NINA: ano?
( dvere sa otvoria a váhavo ale iste vstúpi zhrbený tieň )
NINA: to si ty?
( odovzdane chladným gestom sa otočí k oknu )
NINA: u nás v dome sú len tri poschodia a akoby tu žili
samý zberatelia poličiek, neprestajne niekto vŕta
a ruší ma v agónii
MUŽ: snáď ... je to tak aj lepšie
NINA: nepočúvaš ma
MUŽ: máš prefarbené vlasy
NINA: potrebovala som ... teda ... vlastne
zmenu, možno Teba alebo Ju
MUŽ: zovňajšku?
NINA: ( pozrie sa oknom na popraskané steny protiľahlých budov )
tie fasády blednú na svetle, teraz je stále tak horúco
raz dusno potom vlhko. Počúval si predpoveď ?
Nepočúval, viem, že nepočúvaš neveríš im. Tie domy sú stále tu
už roky, keď som bola malá tamto som sa hrávala
mala som švihadlo, myslela, že mám
stratila som ho a preskakovala potom len tak
cez ilúziu povrazu, chcela som do cirkusu
MUŽ: ale cirkus už odchádza
NINA: nie nepočúvaš ma !
MUŽ: a ty, seba?
NINA: počúvam teba, vždy som dokázala
a moje slová sú také slizké, vravia to všetci
plazia sa okolo hadieho vajca, v ktorom rastie embryo
môjho svedomia
MUŽ: had ťa nepoštípe ...
NINA: ... ak sa nepohnem
MUŽ: ak mu nedáš dôvod urobiť to
NINA: ... a dokázala som žiť aj bez svedomia
a jedného dňa ...
MUŽ: a ako?
NINA: porodím?
MUŽ: ako žiť?
NINA: zo dňa na deň
MUŽ: umelo?
NINA: ( zaváha )
pohodlne
MUŽ: odovzdane
NINA: si obžaloba? k ničomu som sa nepriznala
si kat? nevidím hranicu
MUŽ: som tvoj otec
NINA: biologický
MUŽ: bohužial, len ten
NINA: možno ... som ...
nakoniec našťastie
MUŽ: sama si si vybrala kartu samoty
NINA: MLČANIA
( sú ticho, mlčia a pozerajú do strán, Oni
tých opačných, vzdialených tak vzdialený
v diaľke stráca sa klaunov hlas )
KLAUN: zapime smútok piesňou,
odgrgnime si smerom k tieňovým hrám ľudských vzťahov
a nedorozumení, prešľapovaní na mieste, mlčia - spievajme,
kričme, diskutujme, urážajme sa a milujme,
buďme aspoň na chvíľu našimi ilúziami