Slepá nádej I.

Chcel by som vám prezentovať čosi z mojej začínajúcej tvorby. Niekedy by to mohla byť poviedka, toto je jej úvod. Zaujíma ma váš názor a poprosil by som vás o upozornenia na prípadné chyby. Neviem, či píšem dobre v 3. osobe. Rovnako tak neviem, či mám písať v prítomnom čase alebo v čase minulom. Nie som si istý v priamej reči apod..

Ďakujem tým, ktorí si nájdu čas na prečítanie tohto výmyslu.

Stojím tam paralyzovaný a ona na mňa naliehavo kričí: „No tak streľ! Strieľaj!“

„N-neviem, ja... prečo-- Dosť!“  Ruky sa mi trasú, cítim, ako sa ich zmocňuje chlad. Strácam nad nimi kontrolu, mám pocit, ako keby ani neboli moje. Váham.

A neustále na mňa dolieha: „Tak už to ukonči! Rýchlo, už nie je čas...!“

Čože? Z diaľky sa ku mne donáša ešte jeden hlas, ktorý na mňa zúfalo apeluje: „Nerob to! Len to nerob, prosím! Polož tú zbraň!“

Zima. Strach. Streliť - nestreliť? Strácam seba. Všetko predo mnou černie, valí sa oproti ohromnou rýchlosťou. Strácam dych a...

PRÁSK!

 

Bŕŕ, budím sa na pocit chladu. Zo zvyku tak chmatnem po perine, no namiesto hrejivého pohladenia ostávam jedine prekvapený. Prstami hmatám po zemi, cítim suchú jemnú hlinu pokrytú listami. Čím som bdelší, tým viac ma začína premáhať úzkosť, v hlave sa mi vynára čoraz viac otázok. Zvyknutý na útulnosť a pocit bezpečia vyvolávajúci plafón dva metre nado mnou, sa pri pohľade na nekonečnosť a nedosiahnuteľnosť hviezd na jasnej nočnej oblohe strhávam. Napokon vstávam, pričom prichádzam na to, že som doteraz ležal uprostred poľa. Úplne nahý uprostred kukuričného poľa.

Čo do pekla?! Čo tu sakra robím? A prečo som sa tu ocitol uprostred noci?

Nedokážem kontrolovať chod myšlienok, všetko, čo sa mi odohráva v hlave, je príliš chaotické. Snažím sa sústrediť, prísť na to, ako som sa sem dostal. Nejde to. Ale otázka, ktorá ma straší najviac, a na ktorú nepoznám odpoveď, je:  Kto vlastne som? Obloha je na východe jemne sfarbená doružova.

 

***

 

V rozheganom samochode, ktoré je ťažké nazvať autom, sedí nie príliš starý dedulo. Nervózne šliape na plyn a okolitú krajinu míňa, ako keby to boli len kulisy. Cesta sa kľukatí, ako jeden veľký had, a on s ňou zápasí, pričom jeho zbraňou je nateraz volant. Ten tuho stláča, nezvoľnuje. Z čela sa mu rinú prúdy potu. Nedbajúc na to, že na moment sa cesta zvažuje smerom nadol, ešte väčšmi pridáva rýchlosť až nadobúda pocit, že sa odlepí od vozovky a vzlietne. Lenže to mu je jedno. Musí toho magora zastaviť, nech sa deje, čo chce.

Neohrabane a náhlivo vystupuje z auta, siaha do kufra po pištoľ a a čaptavým poklusom uteká. Podlieza rampu krížiacu cestu vedúcu hlbšie do doliny a pokračuje v ceste peši. Cesta sa zužuje a tmavý les rozširuje svoju moc. Tučné duby ho stískajú, nad hlavou mu ich košaté koruny vytvorili klenbu. Cez tú sa mu popod nohy snaží žmúriť mesiac, no aj tak pred seba poriadne nevidí.

„No tak, už to nemôže byť ďaleko,“ na moment zastáva, aby polapil dych. Nedarí sa mi to, ale napriek tomu vo svojom behu pokračuje.

Vbehne do zákruty, keď spoza nej sa vynorí lesná čistinka. Veľká trávnatá plocha z jednej strany lemovaná vráskavými kmeňmi stromov, z druhej strany jej breh olizuje malý potôčik. Asi päťdesiat metrov predo mnou stoja siluety troch postáv. On. Po jeho boku vysoká žena, mierne zhrbená. Zaostrí. Vyvoláva v ňom strach. Na mieste, kde by hľadal jej tvár, vidí len prázdno. Tmu. Zahalená v sivej róbe s kapucňou na hlave, na pohľad pôsobiaca elegantne. Tá, ktorá sa nikdy nemýli. Krutá a rázna, pritom koná odmerane, akoby bez záujmu. Je to ona. Na druhej strane dievčina v žiarivo bielych šatách, pôsobiaca vyrovnane a rozhodne aj v tomto momente. Neochvejne čelí hlavni jeho pištole, svojou prítomnosťou sa ho snaží presvedčiť, že to, čo robí, nie je správne. Akoby mu chcela ukázať cestu. Páska cez oči, no spravodlivá nie je.

To ticho, ktoré na moment nastalo, razom pretína hlas: „Tak už to ukonči! Rýchlo, už nie je čas...!“

To je zlé, nie, to sa nemôže stať. Čo teraz? Nedbajúc na to, že stála rovno pred ním, sa starec zmohol len na beznádejne znejúci výkrik: „Nerob to! Len to nerob, prosím! Polož tú zbraň!“

Očakáva výstrel, inštinktívne si zakrýva uši a... nič sa nedeje.

PRÁSK!

Ohlušujúci zvuk sprevádza jasná žiara, ktorá všetko okolo neho pohlcuje a mení v bielu tmu. To nebol výstrel. Stalo sa to zas.

---