HĽADANIE ...

Už sa rozbil sen z porcelánu

Na mnoho kúsočkov nočnej tragédie

Už sa zriekol človek svojho výjavu

A pomaly, vedome si portrét zaleje ...

Slnečné hodiny mu odbíjajú poltieň

Nenasýtia sa jeho oči potravy času

Schováva si slzy na svoju povodeň

A pol neba sa drobí z jeho mlčiaceho hlasu ...

Otvára svoje pocity ... hľadí do nich bez nádeje

Potkýna sa o kríž, o ktorý doba ho pribila

Z múrov starých, rozum, jeho ruka odženie

 Ten mení sa len v starého, jednofarebného motýľa ...

\"Poznáte sa, keď o sebe rozprávate?!\"

Truhlica neplná pokladov, vŕzganím počuje

Kroky tuhnúce v kalužiach od rozbitých snov

Prúdy žiary, čo z nich naposledy vysaje

Keď zasadí schnúci strom do svojich rozpakov...

\"Poznáte ako splodiť nerozbitné sny?!\"

Potrhaná osobná tma vyslabnuto uniká

A duša kričí s horiacou hranicou, pre nás - vyvolených!

Tam, do pravdivých vôd, kde sa strácha Vaša ruka

 Zalievajte mrúci kvet, tou živou vodou nevšedných!

Výbuchom poznania môžte potočiť zemskou osou

Vtedy zaleje Vaše púštne stopy voda z neba

Už splodíte nerozbitný sen s ľahkosťou