Poslušny pes Barik

Poslušný pes Barik

 

„Pes je a vždy bude, najlepším priateľom človeka.“

Povedal rytier Reno a pohladil verného psa Arna po jeho múdrej hlave.

 

 Letné slnko vykresľovalo na okraji lesa divotvorné tiene. Pes Barik lietal pomedzi krovie až pripomínal s oblohy odtrhnutý blesk. Ňuchal a hrabal v zemi ako keby ho za to platili. Ale robil to pre svojho pánička rád a zadarmo a hlavne preto lebo ho to aj bavilo.

 Jeho pániček, bol postarší to muž, usadlý úradník pred penziou. Aj on mal dobrú náladu tak ako jeho verný pes Barik. Dvíhal zo zeme kamienky, popľul ich a hádzal ďaleko na lúku. Barik, ako správny a poslušný pes sa išiel roztrhať od poslušnosti a vernosti. Keď páničkovi priniesol uslintaný kameň, pán ho za odmenu láskyplne pohladil po vernej hlave.

 Zrazu sa Barik zastavil, zavetril a začal pri zemi ňuchať. Potom krátko zaštekal a začal divo hrabať až hlina od jeho usilovných nôh vyletovala do ďaleka.

 „Čo je?“ Divil sa pániček a prišiel bližšie. „Zaňuchal si myšku?“

 Barik zodvihol vernú hlavu pozrel na pána. Krátko štekol a usilovne pokračoval v hrabaní.

 Pániček zvedavo pozeral do vyhrabanej diery, dielu to jeho verného psa. Až aj on uvidel čo Barik vyhrabal.

 Bola to nejaká zvláštna a nezvyklá konzerva. Pán odtisol Barika od jeho úlovku a sám pokračoval v hrabaní. Barik všetko pozorne a nadšene sledoval. Málokedy sa stalo, aby videl pánička tak usilovne hrabať v zemi. Keď sa páničkovi podarilo vyhrabať celú konzervu zo zeme, bolo vidieť, že konzerva má na jednej strane dlhú drevenú rúčku.

 „Barik, je to možné?“ Povedal pániček príjemne prekvapený nálezom. „Veď my sme našli skutočný granát!“

 Hneď skúsil odšraubovať plechové víčko na konci rúčky. Bol prekvapený ako ľahko sa mu to podarilo.

 Z vnútra rúčky vytiahol krátku šnúrku. Barik stále radostne poskakoval okolo svojho pánička. Uprene pozoroval nezvyklý predmet v jeho ruke. Netrpezlivo čakal kedy už konečne začne zábava.

 Pán si zatiaľ nostalgicky zaspomínal na svoju vzdialenú mladosť keď bol vojakom. Hľadal v pamäti niečo o tomto type granátov. Nenašiel nič. Spomenul si len, že podobné granáty už videl v telke. Videl ich v rukách nemeckých vojakov. Bolo to jednoduché. Stačí vytiahnuť šnúrku a granát hodiť čo najďalej.

 „Teraz Barik uvidíš čo taký granát dokáže.“ Povedal k psovi a obhliadol okolie, či nie je na blízku niekto koho by mohol jeho experiment ohroziť.

 Keď nikoho neuvidel už viac nerozmýšľal. Vytrhol šnúrku z rúčky a s celej sily zahodil granát na lúku. Hneď sa hodil na zem, zavrel oči a hlavu pritlačil do trávy.

 Teraz nastala pre Barika veľká chvíľa na ktorú tak nedočkavo čakal. Vyrazil ako šíp. Len čo granát dopadol do trávy, schvatol drevenú rúčku do papule a s nadšením sa hnal nazad k svojmu milovanému páničkovi. Položil granát k jeho tvári a dychčiac s vyplazeným jazykom čakal na zaslúženú pochvalu..

  Páničkovi skoro vypadli oči s jamiek keď pred tvárou uvidel granát. Bleskovo vyskočil chmatol granát a znova ho zahodil ako najďalej dokázal.

 „Fuj, Barik fuj, vráť sa!“ Volal zúfalo na svojho verného psa keď videl ako sa rozbehol za granátom.

 Ale Barik vedel čo je povinnosťou verného a poslušného psa.

 Vedel, že všetko čo jeho pániček zahodí, to mu musí za každú cenu priniesť k jeho nohám. Tak to robia všetci cvičený a poslušný psi. Preto sa celý šťastný hnal s granátom v papuli nazad k pánovi.

 Pán sa prudko zvrtol a rozbehol. Utekal pred Barinom ako najrýchlejšie dokázal.

 „Aká to nádherná hra.“ Pomyslel si verný pes Barik. Mal čo robiť aby pánička dohonil.

 Pán zrazu prestal utekať. Zastal a úplne vysilený sa zvalil do trávy a nechal Barinu aby granát položil vedľa neho. Barik s vyplazeným jazykom čakal od pánička pochvalu za vzorne odvedenú prácu.

 Nedočkal sa pochvaly lebo pániček dychčal na zemi ako skutočný pes.

 Pániček nakoniec vstal, rozohnal sa a opovržlivo kopol do nefunkčného granátu. Tento kop bolo to posledné čo pes Barik na tomto svete videl.

 V teplom, vlažnom, letnom tichu sa zvuk výbuchu niesol doďaleka.

 V oblaku šedivého dymu sa objavil pán so svojím verným psom s menom Barik. Obaja mávali malými bielymi krídelkami a pomaly stúpali k oblohe.

 Pes Barik odletel do psieho neba určeného pre verných a poslušných psov.

 Kde odletel jeho pán? To nikto nevie, lebo psie nebo nie je určené pre psích páničkov.

 

---