Láska zbohom

Bol som stratený v hĺbkach vlastného vedomia a uvažoval o možných rizikách a problémoch ktoré môžem svojim počínaním spôsobiť. Rozhodnutý to všetko ukončiť som sa vybral k domu po ulici kde toto všetko začalo. Krásny sen ktorý sa zmenil v nezmazatelnú nočnú moru. Poznal som riziká ale láska je pocit ktorý sa šíri ako nákaza a nejde ho zastaviť za žiadnu cenu. Bol som vážne bláhový ked som si myslel že to dokážeme skrývať, že nás nik neodhalí a budeme schopný prežívať ten prekrásny pocit zas a znova. Teraz som kráčal touto ulicou a prepadali ma pocity bolesti a hnevu. Nikdy mi cesta pomedzi toľko známe domčeky nepripadala temná, práve naopak vždy bola jasne osvetlená slnkom a jej detským úsmevom. Chcelo sa mi utiecť a na všetko zabudnúť ale nemohol som. Každá jedna spomienka, letmý bosk na tvár, nežné pohladenie po jej svetlohnedých vlasoch, spojenie našich rúk, všetko sa mi každov sekundov zjavovalo pred očami. Čoraz intenzývnejšie som cítil stúpajúcu bolesť v mojom srdci. Čo som mohol robiť? Zničil som život dievčaťu, ktoré som miloval aj ked som ho milovať nesmel. Prišiel som o prácu, rodinu, priateľov, všedci sa ku mne otočili chrbtom ked zistili koho ľúbim.

Nohy som mal každým krokom ťažšie . Spomaloval som až nakoniec sa moje chodidlá zastavili pred malou jasne zelenou bráničkou. Zťažka som prehltol. Toto nedokážem. Ako sa jej môžem zpriama pozrieť do očí a povedať  že aj napriek tomu že ju neskutočne ľúbim odchádzam a už nikdy sa nevrátim? Nechcem vidieť jej slzy. Sám som sa naplakal už dosť. Zdvihol som ruku aby som stlačil malí gombík na bráničke ale odtiahol som ruku. Nedokážem to! Bojím sa ju vidieť a predsa po tom nesmierne túžim. Zhlboka som sa nadýchol a zase vydýchol. Ukazovákom som stlačil gombík. Po chvýli neprestajného prešľapovania z nohy na nohu som začul od vchodových dverí jej melodický jemný hlas. Ked ma zbadala so šťastným smiechom utekal ku mne. Moje stdce sa skoro roztrieštilo nad predstavou ako sa jej zvučný detský smiech zmení v neutíchajúci plač. Malími bosími nôžkami cupitala ku mne. Netrpezlivo otvorila bráničku a hodila sa mi do náručia. Jasne hnede vlasy ma zašteklili na tvári. Celím telom mi prešlo príjemné teplo až som skoro zabudol na bolesť a neistotu ktorú som doteraz cítil. Pobozkala ma na ústa.

"Tak rada ťa vidím." Zaštebotala. Skoro som sa usmial pri pohľade na jej šťastnú detskú tvár. Neodpovedal som jej. Prekvapene sa na mňa zahľadela.

"Si vážny. Čo sa stalo?" Bolelo ma už len pomyslenie na to jej to povedať. Sklonil som hlavu a tichým hlasom vyrieko v pár slovách všetko utrpenie ktoré ma zožieralo z vnútra.

"Už nemôžeme byť viac spolu. Odchádzam z mesta a už sa nikdy neuvidíme." Zakrila si rukov tvár.

"O čom to hovoríš? Prečo?" Vydala zo seba zúfalo.

"Pretože spolu nemôžeme byť. Nechápeš? Tebe je 16 a mne bude čoskoro 30. Je medzi nami obrovský vekový rozdiel a ľudia si všímajú." Zavzlikala.

"Prečo?" Zopakovala akoby nepočula moje slová. Prečo mi to musí sťažovať. Nevidí že trpím rovnako ako ona? Objal som ju.

"Milujem ťa ale pochop prosím že náš vzťah nie je eticky, spoločensky a morálne správny. Okrem toho je to aj porušnie zákona." Srdcervúco sa rozplakala ale s mojim srdcom to nemohlo nič urobiť to už bolo roztrhané na kúsky. (Alebo sa tak aspoň na prvý pohľad javilo.)

Kiežby som ťa mohol prestať milovať, kiežby si ty prestala ľúbiť mňa bolo by to o toľko jednoduchšie, spôsobilo by to omnoho menej bolesti.

"Ja ťa ľúbim, nechcem sa ťa vzdať." Plakala mi v náručí. Rozhodol som sa. Načo viac mučiť seba aj ju. Odťiahol som sa a nechal ju tam stáť bez prístupu k dalšiemu hrejivému objatiu ktoré sme obaja potrebovali. Bola tam, stratené malé dievčatko s uplakanou zaskočenou tvárou. Ja to nedokážem!

"Je mi to ľúto. Zbohom." Netuším odkiaľ sa brali tie kruté slová ktoré som púštal z úst. Otočil som sa kedže som viac nezniesol pohľad na jej tvár. Chcelo sa mi plakať a s každým krokom ktorý som urobil dalej od nej som sa cítil viac stratený a rozboľavelý.