Mám ťa v obľúbených autoroch, takže niečím si ma zaujal, hoci som tvoje diela nekomentoval. Často takto autorov sledujem, nechávam ich (aj v sebe) kvasiť a potom, keď to vo mne alebo v nich vykvasí, niečo im napíšem.
Túto báseň som už čítal, ale len som ju preletel, nezadrapila sa do mňa. Hneď na úvod narážame na moju preferenciu (a takto treba chápať aj celý tento názor): mám rád, keď ma báseň chytí a niekam zavedie. Môj obľúbený Billy Collins hovorí, že prechod od názvu k prvým veršom je ako nastupovanie do kanoe – veľa vecí môže nevyjsť.
Takže moje čítanie. „Vyhladenie“ a „požičaného“ sú všeobecné abstraktá. Nasleduje „riadky vymedzujú medzi kávou“ (čo vymedzujú?), potom opäť všeobecné a neukotvené „zjavenie“, potom preklep „signálny“, ak to nie je preklep, tak opäť niečo vo vákuu. Prekročenie prahu je tiež ničnehovoriaco všeobecné. Z prvej slohy si odnášam plnú stranu skomolených signálov a prekročenie (komunikačnej?) hranice, ale na týchto pár dojmov je to napísané príliš zložito. Ak by to bola fotka, tak neostrá. Nie je jasné, čo s čím súvisí, a ešte je to možno aj odfláknuté (ten preklep) – ako sa potom tomu dá veriť? Do kanoe som nenastúpil.
Kráčanie nás vracia na zem, rezonancia zraku (opäť také všeobecno-vzletné), veľa vymenených pohľadov, údiv zmäkol ako hrča, zasa taká konštrukcia, pre mňa dosť nefunkčná – keď už prirovnávam, tak by sa to malo vyjasniť, nie zamotať. Aj ten záchvev je tam taký nejaký nijaký, lepšie by sa dal prepojiť s rezonanciou. Ale aspoň začína byť jasné, že ide o komunikáciu a jej problémy (prelomiť ľady). Tá maliarska časť mi uniká – seba dávaš nabielo (neznámo? čistota?) a teba (ju) hrubým štetcom je samo osebe fajn, ale stále to všetko pôsobí ako nástrely/fragmenty bez spojiva, len téma to spája. A stále príliš všeobecne. Prečo, prečo, prečo? Text neodpovedá a sám si odpovedať nechcem.
Omyl! Zvrat. Potom hlceš, porovnanie s knihou OK, vedie to, zdá sa, k fiasku romantickej či erotickej príhody. Nemalo by byť podvoľuješ „sa“? Ale napr. to poľnohospodárske klíčenie otázky mi sem vôbec nesedí. Záver sa mi páči, keď už som sa k nemu prehrýzol.
Cit pre slová máš, ťažko hodnotiť neusporiadanosť výpovede, mám radšej, keď nemusím svojim mentálnym gitom vypĺňať v texte až také veľké diery. Mám radšej, keď je text jednoduchší, keď sú bežné problémy pomenované invenčne, ale nie komplikovane. Previedol si ma viac či menej zaujímavými útržkami, ale sú pre čitateľa „nadhodené“, mne sa v tejto forme s nimi nechce až tak pracovať, ale inému môžu vyhovovať práve tieto nasekané náznaky. Nie je to márne, ale pošpekuloval by som, či je to najvhodnejší spôsob podania. Za mňa: viac myslieť na čitateľa, hlavne v úvode ho navnadiť na skladanie puzzle až potom pred neho postupne sypať dieliky.
Neber to nejako definitívne, sú to len dojmy, môžeme o tom ešte diskutovať.
Dávám tip za to,jak je báseň postavená,jakým dojmem působí,jaké jsou její zvukové kvality. Myslím si totiž,že skutečný básník musí být cosi jako hudebník a tuto schopnost ty máš. K obsahu básně bych měla sice velké výhrady,ale to je v podstatě vedlejší. Takže típek.
Písmák