Snažím sa

„Zajtra môžeme ísť neskorším autobusom. Už viem, ako to tam ráno chodí. Obedy aj tak vyberajú sociálne, nie klienti. Hlasuje len ich osem ručičiek. (Sú štyri, žeby každá obomi?) Aspoň sa vyspíme. Teda ty sa vyspíš!“ zdôrazní, že nejde o ňu.

Ráno zídem dole, Petra si už chystá veci do stacionára, vkladá do ruksaku nejaké zápisníky, omaľovánky, zdá sa, že je dobre naladená.

„Dobré ránko, ty si už hore?“ pozdravím ju. „Hneď je tu väčšia pohoda, keď nevstávame tak zavčasu, obidve sme príčetnejšie, že?“ pokúšam sa nadviazať rozhovor.

„Ty nerozhoduj o príčetnosti a nepríčetnosti, to nechaj na súd!“

Aha. Tak som ju zasa precenila, treba opatrne.

Času máme nadostač, nechám ju, nech sa naraňajkuje, sama oblečie. V pančuškách a tričku sa začne venovať iným činnostiam, chcem nechcem, treba ju usmerniť, pripomenúť, že si má ešte umyť zuby a doobliekať sa, nech na zastávku nebežíme. Neskorší autobus nám ide až od kotolne, potrebujeme minimálne pätnásť minút na cestu.

„Nemôžem si umyť zuby, cmúľam Pantenol!“ vyštekne.

„Prepáč, nevedela som.“

Len si pomyslím, prečo ho berie po raňajkách, mohla by, aj keď sa vráti domov.

Obliekanie zavŕši hrabnutím hrebeňom do vlasov, váham. Nechám ju ísť strapatú, alebo ju očešem za nesúhlasného mykania hlavou? Očesala som.

„Petra, prečo stále so mnou bojuješ, nie som tvoja nepriateľka. Necítiš to, že ťa mám rada, že ti nechcem zle? Bolo by nám obom ľahšie, keby sme spolupracovali. Prečo je v tebe toľko zlosti? Na koho sa hneváš?“

„Čo ja viem? To keby som vedela! Asi, že sa mi všetko sere.“

„Čo sa ti sere? Nemáš sa teraz dobre?“

„Ani tie výtery ešte neprišli!“

„Tie sú predsa v poriadku. Doktorka povedala, že prídu do troch dní. Keby niečo bolo, zavolá. Nevolala, to znamená, že si zdravá, môžeš byť spokojná, nemysli už na to.“

Cesta autobusom prebehla bez komplikácií.

„Peti, dnes sa o seba postaráš sama, vyzlečieš si kabát, prezuješ sa. Ja musím stihnúť autobus domov, nech mi neujde, aby som bola večer oddýchnutá a vládala s tebou klusať na Tomáša Klusa.“

Doviezla som ju do zariadenia, strčila za prvé dvere a bežala na autobus späť.

Po troch hodinách zapípa esemeska: „Už som podpísala zmluvu. Jupííí :)“

„Fíha, gratulujem! Večer to spolu oslávime. ZaKlusáme.“

„Poďme trošku skôr, aby som sa dostala čo najbližšie.

„OK.“

Stacionár je presklený, vidím, čo sa deje dnu, rovnako klienti majú prehľad, kto prichádza. Len čo vojdem do prvých dverí, vysoký mladý muž mi vychádza v ústrety, vezie Petru, otáča vozík ku skrinkám, nájde tú správnu, vyberá jej kabát.

„Ešte by som tam mala mať takú kockovanú deku.“

„Pozrieme, či tu takú nájdeme... aha! Nech sa páči, deka!“

„Petra, na okne máš obed, čo si nedojedla. Zober si ho a krabičku zajtra dones!“ pripomína.

Prezujem ju do čižmičiek, nech stíhame autobus, skôr, než vykročíme, dvere máme otvorené, nemusím ich zapierať nohou.

„Aký, luxus! Veľmi pekne ďakujeme, pomohol si nám.“

„Aký šikovný chalan, ako sa volá?“

„To je Maťo. Mala by si vidieť, keď chytí rapeľ, ako sa správa!“

„Nepovedala by som to na neho.“

Po príchode domov je nervózna, ustavične niečo rieši. Príde domov Monka z roboty, naváža sa aj do nej. Na jej priateľa reaguje najostrejšie, nie je ochotný chodiť okolo nej po špičkách, povie jej, čo si myslí.

„A dosť! Ak okamžite neprestaneš, na žiadny koncert s tebou nepôjdem! Chovaj sa k nám slušne!“ dôrazne ju upozorním.

„Zaplatila si za lístok dvadsaťdva éčiek, tak ho nenecháš prepadnúť. Zbytočne sa vyhrážaš,“ odpovedá drzo.

„To sa veľmi mýliš, moja milá! Radšej nechám prepadnúť lístok, ako ísť na koncert s diablom.“

Skrotne. Už sa zopárkrát presvedčila, že urobím, čo poviem, aj s rizikom jej neurotickej reakcie. Nejaké hranice existujú.

Vchádzame do haly bočným vchodom pre umelcov, pred hlavným je nespočítateľné množstvo schodov. V prítmí za pódiom vzbudíme pozornosť. Ľudia zo štábu nechápu: „Kdo se nám to tu objevil?“

„Viete, my chodíme vždy tadiaľto, aby sme sa vyhli schodom,“ vysvetľujem.

„ A nejaký lístek máte?“

„Isteže, nech sa páči!“

„Zvedni jim tam tu pásku!“ kričí na kolegu.

Skôr, než zareaguje, zohnem sa, podleziem a sme priamo pod pódiom.

O pár minút prichádza kapela, Tomáš dobre naladený ako vždy, spieva, improvizuje, publikum buráca. Petra spieva s ním, smeje sa, otáča sa na mňa, užívame si to spolu, po nezhodách ani stopy. Tomáš skáče do obecenstva, tancuje v dave, pretancuje masu ľudí a zrazu sa ocitá pri nás, skláňa sa k Petre: „Můžu ti dát pusinku? Já když vidím ženskú, hned se na ni vrhnu,“ laškuje. Petra nastaví líčko k bozku, vzápätí ho objíma a niečo mu šepká do uška.

„Ty bys chtěla Cestu? Ale ta není naše, tu můžeme pouze s Kryštofem. Zaspívame si společně jinou. Děkuji ti, že jsi přišla!“ a už je zasa na pódiu.

Dve a pol hodiny skvelej zábavy, bez prestávky. Po treťom prídavku odchádza spotený ako myš, kvapká mu aj z vlasov. ĎAKUJEME!

Cestou domov by som tak rada nechala doznieť príjemné pocity, miesto toho počúvam patetické reči: „Posledné dni, týždne, sa mi tak darí, nemôžem tomu uveriť. Začínam nový život. Nakopol ma. Tie texty sú také pravdivé. Cituje pasáže z piesní, nadchýna sa.“

Snažím sa vnímať na pol ucha. Keby mlčala, verila by som jej  viac. Toto už poznám. Dobrá nálada vydrží do rána.