Nechcem byť myškou

Nechcem byť myškou

november 2016

ďakujem kamarátke Hanke

Ráno nájdem na stole prilepený žltý lístoček písaný rukou s úryvkami textov Tomáša Klusa. Oznam, že si sama urobila raňajky a ušetrila mi tým prácu, miesto podpisu srdiečko s Miluji tě. Pekne nám začína deň, usmievam sa: „To naozaj mňa?“

„Áno.“

Zberám sa do sprchy, keď počujem krik: „Prečo si dala nabíjačku do hornej zástrčky, nie do dolnej?! Nenabil sa  mi telefón!“

„Petra, to je jedna zástrčka. Ak sa ti nenabil, asi si slabo pritlačila, nie je to chyba zástrčky.“

„To preto, že tu včera boli Mišovci! Vytočili ma!“

„Len krič, ja sa dnes vytočiť nenechám.“

„Ja kričím?!“

„Áno, kričíš!“ zopakujem rovnakou intenzitou.

„Nerob mi zrkadlo!“

„Budem! Dnes sa budem chovať rovnako ako ty! A budem si aj spievať. Kedy chcem a čo chcem. Zbytočne budeš kričať – maminko, nezpívej!“

„Prestaň!“

„Až prestaneš ty!“

„Musíš mať posledné slovo?!“

„Dnes áno.“

„Prečo mi to robíš?!“

„Zistila som, aký je to úžasný ventil, takto sa vykričať.“

„Ale mne to nerobí dobre!“

„Ani mne!“ kričím rovnako ako ona. „Ty sa ventiluješ posledné roky, ja sa môžem aspoň jeden deň.“

Ziapeme po sebe, snáď nám to tety susedy prepáčia. Spolieham na ich nedoslýchavosť patriacu k veku. Moja mama v aute na zadnom sedadle tiež nepočuje Petrine nadávky. Len jej kývnem rukou, že netreba, niet o čo stáť, keď sa domáha, čo hovorí.

Naozaj sa mi uľavilo, necítim ťažobu na hrudi, ako keď čelím jej hnevu bez slova.

Sadá si pred dvere na taburetku. Otáča sa ku dverám, aby na mňa nevidela.

„Obuješ sa, alebo ti mám pomôcť?“

„Obujem! Neznesiem, aby si sa ma dotýkala!“

„OK, počkám ťa v garáži,“ vydám sa dolu schodmi.

„Počkaj! Nemôžeš ma tu nechať!“

Vrátim sa: „Takže sa ma chytíš a pôjdeme spolu?“

Od zúrivosti sa rozplače, ale obuje sa a podá mi ruku. Druhou sa pridŕža zábradlia. Po schodoch kráča lepšie ako inokedy, pochválim ju.

„To preto, že si ma vytočila do nepríčetnosti! Som na dne!“

„No vidíš, možno si to potrebovala, dostať sa na dno, aby si sa mala od čoho odraziť. Hneď sa ti lepšie kráča.“

Posadím ju do vozíka v garáži. Čakám kým si zapne kabát.

„Tento debilný kabát sa nedá zapnúť!“ nemá trpezlivosť zapnúť zips.

„Debilný kabát, debilná zástrčka, my všetci sme debilní, len ty si dokonalá.“

„Mamaaa, prestaň! A nedívaj sa na mňa!“

„OK. Idem do záhradky, keď budeš zapnutá, zakrič!“

„Nechoď preč!“

„Mám zostať a otočiť sa chrbtom, aby som na teba nevidela?“

Kričím, posmievam sa jej, chovám sa nepedagogicky, nepsychologicky, absolútne nevhodne. No a čo?!

 

Po ceste ma vychováva, má kopu múdrych rád, ako by sme sa mali k sebe správať.

„Škoda, že sa nimi neriadiš ty.“

V autobuse je už pokojná, dokonca sa na mňa usmieva. Pred stacionárom jej pripomínam, nech sa snaží budúci týždeň vybaviť na pondelok, stredu a piatok, desím sa toho, že by mala nastúpiť až od stredy. To by bolo šesť dní spolu!

„Neboj sa, ak to pôjde, vybavím. Mne to tiež nerobí dobre tri dni po sebe, niektorí klienti ma vyrušujú. Potrebujem si od nich oddýchnuť.“

Aha. No čo jej na to poviem.

Vo dverách nás víta rytier zo včerajška, hneď kontroluje či sme priniesli krabičku, berie vozík a ja môžem bez náhlenia stihnúť moju osmičku.

 

Chystám sa Ti povedať, či napísať už pár dní, ako na mňa pôsobíš posledné týždne...u Vás som si to len utvrdila...utiahnutá tichá myška, čo najnenápadnejšia, aby si ničím neupozornila Peťu na svoju osobu, nevyvolala žiadnu negatívnu reakciu...ani nevieš, ako ma to bolelo, keď som bola u Vás, videla to, vnímala...Peťa stredobodom, opatrne s ňou, huraaa, chvíľu nekope, nekričí, nezúri...prepáč, že to takto píšem, ale vnímam to tak...

Peťa nevie, nechce, či necíti ...vžiť sa do druhého človeka, na seba je precitlivelá, s ňou treba v rukavičkách, ona môže všetko...byť krutá drsná, vulgárna, zúrivá, nespravodlivá, drzá...miesto pochopenia zúri, keď prejavíš rezignáciu... 

nenechaj si celkom zahasiť tú iskru, čo v sebe máš...Tvoj hlasný smiech, schopnosť naplno prejaviť radosť, nadšenie, pohodu...

trvaj na pravidlách, Peťa je schopná rozoznať, čo je dobre, musí poznať mantinely

 spomínam na chvíle, keď sme boli na kozákoch, ako si sa bavila,  nadšená, hlasno sa smiala, úprimne, šťastne, užila si si to, cestou domov si hodnotila sympaťáka...teraz dokola rozoberáš Peťu, máš jej plnú hlavu a zabúdaš na seba...mám Peťu rada, o to viac ma bolí, že sa takto chová...neviem, ako ňou zatriasť, aby sa prebrala, zahanbila, napravila, čo všetko urobila a robí

prosím, keď si bez nej, skús sa odpojiť, myslieť len na seba, aspoň tých pár chvíľ a byť sama sebou, dievčaťom, aké poznám...mimochodom, nik mi nechce veriť, že budeš mať.., ešte stále si mladá telom, nechaj aj ducha, nech ostane mladý

 

---