Nepríjemné nielen počasie

Nepríjemné nielen počasie

december 2016

Celú noc sa vetrisko opiera do okien, sneží, prší, či čo to robí. Bola som odhodlaná vstať radšej o šiestej, aby sme mali bližšie na zastávku, aj zo zastávky do stacionára. Pred šiestou pozerám z okna. Vonku je hnusne, Petra išla spať takmer o polnoci, kým poslúchla, išla sa osprchovať a umyť si vlasy.

Nechám ju, nech si pospí. O siedmej sa situácia nezmenila, napísala som: „ Petra dnes nepríde, prosím odhlásiť z obeda, ďakujem.“

Zobudila sa pred ôsmou, bola tichučko, ja som zišla dole pred deviatou: „Nečuduješ sa, že som ťa nezobudila?“

„Čudovala som sa, ale došlo mi, že si ma asi odhlásila. Celkom som rada, necítim sa dobre.“

„Čo som to dnes chcela?“ premýšľam.

 „Aha! Zavolám pre istotu znova na dispečing, nech nám zabezpečia v rozumnom čase tú nízkopodlažnú osmičku.“

„Dobrý deň. Čítala som, že od 11. decembra budú platiť nové cestovné poriadky. Už som vám niekoľkokrát volala, písala, veľmi mi záleží na tej osmičke, aby sme sa mali ako dostať do stacionára s dcérou vozíčkarkou. Potrebuje tam nastúpiť do 8.30. Zohľadnili ste túto požiadavku?“

„Neviem vám takto z hlavy povedať, niečo sme menili, pozriem sa na to.“

„Prosím, prosím, nezabudnite, poznačte si to! Dnes ráno bolo hrozné počasie a čo v januári, ak napadne sneh? Neviem si predstaviť cez celú Beckovskú tlačiť vozík, predné kolieska sa zabárajú do snehu,“ žobroním.

„Nebola si drzá?“

„Prečo? Len som sa snažila upútať pozornosť, nech na to nezabudne.“

„Tak, to by sme mali, čo som to ešte chcela vybaviť? Aha. Ty si chcela vymaľovať izbu.“

„Ja chcem hlavne vyhodiť koberec!“

„No práve. Skôr než ho vyhodíme vymaľujeme.“

„Konečne, že rešpektuješ moje želanie.“

„Prosím?! Veď tvoju izbu sme chceli dať do poriadku už dva roky dozadu, keď sme maľovali kuchyňu, chodbu, wecko a kúpeľňu. To ty si povedala, že sa zo svojej izby nepohneš, že nepotrebuješ nič meniť.“

„Ale teraz to chcem ja! Muselo to vo mne dozrieť!“

„Veď to je v poriadku. Ja sa teším. Len nehovor, že konečne, keď to bolo tvoje rozhodnutie.“

„Prečo na mňa útočíš? Prečo si taká tvrdohlavá?“ kričí ona na mňa.

Dobre. Nech je pokoj, Nechám to tak.

„Chceš zavolať sama, dám ti číslo na Fera?“

„Nie, ty zavolaj!“

„Dobrý deň.  Budete mať po sviatkoch kúsok času? Potrebovali by sme vymaľovať iba jednu izbu.“

„Viete čo, mám natiahnutý trieslový sval, musím ísť na operáciu, minimálne mesiac budem PN, ja sa vám potom ozvem.“

„Samozrejme. Zdravie je na prvom mieste. Počkáme.“

„Zaujímavé! Zdravie na prvom mieste! Ale moje ťa nezaujíma. Že mne je zle už päť mesiacov.“

„Ako to myslíš, že sa nezaujímam? Nebola som s tebou u lekárky? Nevyšetrila ťa? Povedala, že si zdravá.“

„Aj včera mi bolo zle. Myslela som, že ani psychológa nedám, ale zvládla som to.“

„Dnes sa ako cítiš?“

„Prečo?“

„Neviem, či môžeš ísť von. Ak máš virózu, mala by si ju vyležať. Sú choroby, pri ktorých čerstvý vzduch prospieva a zasa také, ktoré treba vyležať. Ak ťa bolí hrdlo, máš teplotu...čo ti teda je?“

„Na chvíľu von ísť môžem.“

Čo jej je mi nepovie. Odídem si zacvičiť, dovarím obed, nachystám jej na tanier a bežím k lekárke potvrdiť tlačivo do stacionára.

„Dobre! Tak budem celé dni zatvorená! V stacionári, aj doma!“

Počujem ešte za dverami.

Vonku je vietor, prší, sneží, sem-tam slnko preblesne, aj akési malé krúpky padajú, som rada, že to mám za sebou. Petra vybaľuje tašku, ukladá nákup do chladničky, do špajze.

„Máme ešte moju kávičku?“ Má na mysli kávovú čokoládku.

„Nemáme.“

„Prečo si to neskontroluješ skôr, než ideš do obchodu!“ znervóznie.

„Ale ja by som ti ju nekúpila, aj keby som vedela, že nemáme. Si na mňa odporná a nie je mojou povinnosťou, každý deň ti kupovať maškrty!“

 

---