Ja nič nemusím

Posledná návšteva u kamaráta - psychoterapeuta. Cítim sa uvoľnene, zámerne kráčam pešo stredom mesta, vychutnávam vnútorný pokoj, príval novej energie. Ľudia prúdiaci všetkými smermi mi už nepripadajú takí cudzí, vzdialení, nie som na druhom brehu, som medzi nimi, s nimi.

Keby som vtedy vedela, že raz dokážem prísť až sem, nebolo by to pre mňa také stresujúce, beznádejné, zúfalé. Tá rana, ktorá mi prechádzala hruďou, bola pred časom otvorená, čerstvá, bolela neustále a chvíľami ešte viac, pri akomkoľvek záchveve, myšlienke, pohybe, ako nožisko zapichnutý hlboko, hlboko, najhlbšie.

Vedome skúmam svoju ranu, je tam, ale nebolí, je vo mne, som prevŕtaná skrz – naskrz, ale okraje sú zahojené, oblé, cítim otvor tak presvedčivo, až ním  vetrík prefúkne, protiidúci ľudia môžu cezeň pozerať do diaľky. Sotva sa niekedy zacelí, ale aj takto je to dobre. Vyjasnila som si veľa vecí. Slovíčko musím nie je katom, nebojím sa jeho sekery, nezotne mi hlavu. Nemusím nič. Celkom nič.

Keď ráno nevychystám deti do školy, nestane sa nič. Napíšem im ospravedlnenku, z rodinných dôvodov. Neurobím to, ale môžem. Keď im jeden deň neurobím desiatu, nezomrú od hladu. Urobím ju, ale nemusím. Keď ráno nenavarím štyri litre čaju, budú piť minerálku. Keď nebudem deň, týždeň cvičiť s postihnutou dcérou, neohrozí to jej zdravotný stav. Cvičím ďalej, ale nemusím.

Neskutočná úľava. Prestala som bojovať s časom. Kedysi som potrebovala hranice, limity, odvtedy, dovtedy. Teraz bolo odvtedy, ale dokedy? Táto hranica sa definitívne vymazala, učím sa s tým žiť, prijať nekonečno, žiť zo dňa na deň, nemučiť sa otázkou, koľko toto potrvá, koľko ešte vydržím. Vydržím. Nemusím, ale vydržím, snáď...

Toto nie je ako prvá materská dovolenka. Šesť mesiacov platená, do troch rokov neplatená, bola som doma dva roky, sama som sa tak rozhodla. Pri druhej dcére som vedela rovnako, že dlhšie, ako tri roky doma nebudem, pôjdem do práce. Išla som skôr, ale poznala som pravidlá. Zrazu sa všetko zaužívaným  pravidlám vymyká, najskôr som zostala doma s chorou dcérkou, volalo sa to ošetrovanie člena rodiny, nečakane som sa ocitla v nemocnici, ošetrovanie sa zmenilo na práceneschopnosť, po predčasnom pôrode mi vypísali materskú dovolenku. Nedeptalo ma to, že bude trvať viac ako tri roky. Len som potrebovala, aby mi niekto povedal konkrétne číslo: štyri, päť, sedem? Kedy a hlavne či niekedy skončí.

Prechádzam okolo kaviarničky, ľudia sedia na terase pod slnečníkmi, popíjajú kávu, colu, minerálku, z reprákov buráca Wind of Change. Scorpions mi vlievajú úžasnú silu, v tej pesničke je toľko energie, zaplavuje ma celú, od hlavy až po končeky prstov, mám chuť spievať s nimi. Nasávam atmosféru neskorého letného popoludnia, slnko už nepáli, len príjemne hreje a ja sa znova cítim na tomto svete doma, nie ako mimozemšťan. Kráčam v ústrety nekonečnej drine, povinnostiam, starostlivosť o dve zdravé a jednu postihnutú dcéru mi zaberá celučičký deň, ale už viem odstúpiť o krok a pozrieť sa na všetko zvonka. Dokážem sa zasa tešiť z obyčajných vecí a veriť, že raz bude lepšie.