Na vážkach

Na vážkach

december 2016

Nedeľa prebieha relatívne v pohode, púšťa si pesničky, spieva. Občas vyprskne hnevom, ale nič výnimočné. Popoludní ideme s bratom pozrieť mamu. Počuje, ako sa telefonicky dohovárame.

„Ty ma opúšťaaaš? Vrať se brzy!“ zanôti ako kedysi.

Som prekvapená, hlavou mi ide , veď má ponorku, neznesie moju prítomnosť, dávno by odišla, keby mohla. Nič z toho nepoviem, iba sa usmejem.

S bratom sa stretneme na nábreží, hoci mrzne, je nádherný slnečný deň. Kráčame popri Váhu, zriedkavo sme spolu sami dvaja, užívame si výnimočnosť chvíle. Mama je prekvapená, v takejto zostave nás nečakala. Naznáša orechové rožteky, slané tyčinky, keksíky plnené džemom, obliate čokoládou a pripravila na ochutnanie aj dobrotu, recept od susedky. Zemiaky nastrúhané na hrubšie, pomiešané s vegetou, opražené na panvici. Bez vajíčka, bez múky. Ak sa zemiaky dobre utlačia na panvičku, držia pohromade a je to veľmi rýchla a chutná maškrta. Im uvarí kávičku, mne čaj a konečne príde rada na scrabble.

Len čo vyložím prvé slovo, vyprskne: „Neverím, že tam nemáš niečo lepšie! Takto by som to rozhodne nedala!“

„Mami, tieto tvoje poznámky vyvíjajú na mňa taký tlak, keď hrám s Monkou, oveľa viac si to užívam.“

„Ja už budem ticho. Si na mňa alergická,“ urazí sa.

„Nehnevaj sa mami, ale je to tak,“ pridáva sa brat.

Chvíľu jej trvá, kým sa zmieri s kritikou, ale rešpektuje a ďalej je to naozaj hra a zábava. Napriek tomu, že som netaktizovala, vyhrala som. Je to celé aj o šťastí a o písmenkách, niekedy nepomôže ani tá najrafinovanejšia taktika.

Užívala som si tú atmosféru, zasa sme boli mamine deti a hrali sme sa spolu.

Kým neprišla esemeska: „Nepečie babka medovníčky? Mám chuť. Merala som si teplotu, mám 37.2°, napíš Alene, že zajtra neprídem.“

Nedávam to najavo, ale akoby mi čiasi ruka zasa siahla na hruď a prikvačila. Premýšľam čo urobím, ak sa bude ráno vzpierať a nebude chcieť ísť do stacionára. Teplota 37.2° aj 37.3°, je pre ňu celkom normálna. Od dieťaťa má takú bežne a je zdravá. Vyšetrenia to potvrdili, jednoducho nemerať, povedala lekárka. Znamená, že má niečo v úmysle, keď si sama merala.

Hráme ďalej, ale už je tam tieň. Premýšľam, čo bude doma, nedokážem sa odreagovať.

Po príchode domov je nahnevaná, nejde jej čosi preposlať, nevenuje mi pozornosť, rieši svoje veci, hundre, trieska. Nakoniec sa podarilo a spieva si, smeje sa čomusi na internete.

Počuje ma telefonovať, začuje – „keď sa vrátim zo zariadenia...“

„Ty si ma neodhlásila?!“

„Nie. Tá teplota je v poriadku. Vždy takú máš.“

„Ale ja neviem, či ráno vstanem.“

Ďalej ťuká do klávesnice, smeje sa, spieva.

Večer o desiatej prídem za ňou: „Peťa, nepôjdeme spať? Keď ráno vstávame. Alebo...“nestihnem dopovedať.

Zatresne notebook a kričí: „ Všetko podľa teba! Samé limity, obmedzenia! Cítim sa ako idiot, čo musí iba poslúchať, nič nemôže urobiť podľa seba.“

„Chcela som sa s tebou dohodnúť. Či o desiatej alebo za pol hodinu, aby si vládala ráno vstať. Nenechala si ma dopovedať.“

„Soľ!“ vykríkne.

„Čo so soľou? Chceš kloktať, či napariť sa?“ nechápem.

„Kúpeľ! Celý deň mám emočný pretlak. Je mi zle!“

„Teraz? Susedia už spia. Keď budem napúšťať vaňu, je to počuť a kedy potom pôjdeš spať?“

Chvíľu aj váham, či napustím vodu, nech je po jej, ale kričí ďalej. Uvedomím si, že je to len zámienka, zbytočne budem predlžovať zúrenie.

Zavelím: „Zober si lieky a do postele! Doktorka povedala, že si ich máš zobrať tesne pred spaním, nesmieš potom už nič robiť, len vtedy majú správny účinok.“

Pred mojimi očami ich musí prehltnúť a zapiť, odchádzam.

Ráno jej nachystám raňajky, vojdem do izby nachystať oblečenie. Vyskočí, akoby vyčíňala od včerajška, nepoznať upokojujúci účinok spánku.

„Spať, kedy si zmyslíš, vstávať, keď mi otvoríš dvere!“

„Dobre, Petra. Večer choď spať, kedy chceš, ale ráno budeš vstávať, keď ti nachystám veci, inak by sme nestihli autobus a doma ti nie je dobre.“

Nadáva, mláti oblečením, ale poslúchne. Naraňajkuje sa, oblečie, odchádzame z domu. Na zastávke sa prechádzam: „Čo robíš? Kam ideš?!“

„Neboj sa, nejdem preč, len sa prechádzam, ja nemám fusak.“

„Ty si myslíš, že ja som nadšená, že tu musím lofieť?“

„Nie. Ale neviem ako inak ti pomôcť. Snažím sa.“

„Vieš čo?! Tak mi radšej  nič nehovor. Buď ticho! Vy neviete, ako nám je. Chorá hlava je najhoršie. To nie je angína. Tá sa vylieči, chorú hlavu mám doživotne. A to som si myslela, že najhoršie mám za sebou. Včera si ma len rozčúlila tými tvojimi radami. Že mi je zle, lebo som málo spala, lebo som išla spať po polnoci. Čo ty môžeš vedieť?!“

„Preto ideš do stacionára. Tam majú na to vzdelanie. Vedia, ako sa k vám správať.“

„Na to netreba vzdelanie! Len nás počúvať a snažiť sa nás pochopiť!“

„Dobre, budem sa snažiť.“

V autobuse je ticho, len mávaním sa snaží upútať moju pozornosť, nereagujem.

Hnev so súcitom a ľútosťou sú ustavične na vážkach.

Ako mi je dobre, keď sa viem na ňu hnevať. Dnes nie. Čo ak naozaj nonstop  trpí, nedokáže to inak dať najavo, iba výbuchmi zlosti a ja jej neviem pomôcť. Psychiatrička, psychológ, lieky, nič nepomáha.

V sobotu s kamoškou v bare som bola taká ľahučká, uverila som, že všetko sa na dobré obracia, stacionár, Vianoce, samé pekné chvíle pred nami.

Znova na mňa dolieha ťažoba.

Vystúpime, bez slova ju veziem ulicou, vojdem dnu, podarilo sa mi oboje úzke dvere prekĺznuť bez drcnutia, ktoré by vzbudilo jej nevôľu. Vyberiem ju z vozíka, opriem o stenu, aby som mohla fusak odložiť do skrinky.

„Stihneš osmičku?“

„Stihnem.“

Posadím ju späť a už je pri nej klientka Ivana, nesie jej papučky.

Petra úsmev: „Čaaau!“

„Tak ja vás už nechám dievčatá. Majte sa!“

Začínam mať strach, že ju už nemám rada.

 

 

 

---