O tri roky neskôr

V období bludov, keď nejavila záujem o okolie, prejavil záujem o ňu Janko. Petra mala pocit, že je mŕtva, trápila sa, že spáchala v noci samovraždu, už by to viac neurobila. Potrebovala sa deliť so mnou o svoje zlé pocity, potrebovala objatie, fyzickú blízkosť. Doslova som cítila, ako mi odovzdáva svoju negatívnu energiu, ako ju vyplavuje a v snahe zachrániť seba, vlieva do mňa. Pomerne rýchlo som pochopila, že ak nezabránim prieniku, stiahne ma so sebou. Podarilo sa mi vytvoriť akúsi membránu, ktorá jej umožní čerpať silu zo mňa, ale zabráni presakovaniu späť tej jej, deštruktívnej.

Najlepšie sa cítila vonku, monotónne drncanie kolies ju upokojovalo, síce mlčala, ale bola uvoľnená, bez napätia. Na jednej z prechádzok sme zabočili do malého super marketu. Zahľadená do regála s obuvou, ona do seba, zaregistrovala som opakovaný pohyb v našej blízkosti, pochôdzku tam a späť, tam a späť, začula ženský hlas: „Nehanbi sa, oslov slečnu!“

Pozrela som tým smerom, zrejme otec so synom na vozíku a mama.

„Ahoj, ako sa máš?“ nabral Janko odvahu. Od nervozity sa krútil, zakláňal hlavu a šermoval rukami, otec ho upravoval a napomínal.

„Momentálne sa nemám dobre,“ odpovedala úprimne.

„Keby si chcela, môžeme si vymeniť adresy a čísla. Si na fejsbuku? Ja som. Niekedy stačí vyrozprávať sa a človeku je ľahšie. Ozvi sa mi!“ hovoril s námahou, zadýchaval sa, robil pauzy, otáčal hlavou, zakláňal ju.

Už večer boli pripojení. Petra trochu ožila, písali si, skajpovali, zmenili profil na zadaný, zadaná, ubehol druhý týždeň a chystali zásnuby, spomínali svadbu. Dospelé deti.

Druhé stretnutie prebehlo na výstave Záhradkár. Rodičia mali túto akciu v pláne, využili prítomnosť v meste a boli ochotní zobrať aj Petru. Čakali sme na dohovorenom  mieste, ich nikde. Volala som, telefón Jankovi vyzváňal v kufri v ruksaku, nemohol ho zodvihnúť. Dozvedela som sa neskôr. Nečakať, čakať, dokedy. Drkotala som zubami v sukničke, bola ešte skorá jar a hovorila Petre: „V živote som na žiadneho chlapa toľkoto nečakala. A ty hneď na prvom rande.“

Vystúpili z auta, ospravedlňovali sa za meškanie, dostali sa do zápchy, nepočítali s tým. Vlastne sme sa ešte nepoznali. V obchode nebol na to priestor, mladí si vymenili iba kontakt, my sme boli v úzadí. Vedela som, že Janko sa mame zdôveruje so všetkým, pochválil sa aj so „zásnubami“.

„Keďže sme už skoro rodina, budeme si tykať, čo vy na to?“ otestovala som hneď na začiatok ich zmysel pre humor. „Ja som Gabika.“

So smiechom privítali môj návrh, dali sme sa do reči, akoby sme sa poznali odjakživa. Na nič sa nehrali, úprimní, otvorení a neskutočne dobrí ľudia. O tom som sa presvedčila nasledujúce týždne, mesiace. Pomohli nám viac ako rodina.

V dohodnutý čas som prišla na výstavisko pre Petru. Na kolenách kvet, perníkové srdce „Milovanej z lásky“, v ruksaku trubičky. Lúčili sa, dohovárali ďalšie stretnutie. Janko ustavične opakoval: „Ďakujem ti Gabika! Som rád, že som vás stretol. Vy dve ste mi zmenili život. Ľúbim Peťku.“

Petra v tom čase stále nebola v poriadku. Bludy sa jej vracali, mala horšie dni, lepšie, veľa toho nenahovorila, Jankove spontánne prejavy prijímala pasívne, on si to neuvedomoval, rodičom som postupne vysvetlila, čo sa deje, mali pre ňu pochopenie.

V sobotu pred Veľkou nocou ju pozvali k nim. Janík senior prišiel po ňu autom, strávila tam popoludnie, večer ju domov doviezli Monka s Mišom. Veľa som sa nedozvedela, podľa fotiek si len domýšľala, aká bola atmosféra. Janko vysmiaty, spokojný, Petra apatická, nezúčastnená.

Keď jej začali zaberať lieky, postupne sa vracala k svojim obľúbeným činnostiam. Janko volal, písal, vyrušoval. On iný program nemal. Nečítal, nemaľoval, vo všetkom bol odkázaný na rodičov. Či by skutočne nedokázal viac, nebudem posudzovať. Jeho jediným rozptýlením bola Petra. Dokázal trochu ťukať do počítača, ale radšej telefonoval, skajpoval.

„Teraz nemôžem. Maľujem. Uschli by mi farby,“ odháňala ho.

„Nezdvihla som, boli sme vonku,“ vyhovárala sa.

„Teraz nie som pripojená, už sa mi nechce ísť na fejs, zajtra.“

„Nevolaj mi. Keď budem mať čas, ja sa ti ozvem.“

Neozvala. Janko vydržal deň, maximálne dva a volal: „Si v poriadku? Nič sa ti nestalo?“

Išiel jej na nervy. Nemá sa s ním o čom rozprávať, dokola to isté, je taký jednoduchý. Cíti sa neslobodne, keď jej stále vyvoláva, chce skajpovať. Obmedzuje ju to.

„Snaž sa ho pochopiť. Nemá veľa rozptýlenia, šikovné ruky ako ty, aby maľoval, škrabkal obrázky, lúštil krížovky. Snaž sa s ním nejako dohodnúť, aby ste boli spokojní obaja. Mohla by si sa trošku obetovať a venovať mu čas, pre svoj dobrý pocit, že jemu tým pomôžeš.“

Nie. Už toho mala dosť. Napísala mu, že končí, nech jej viac nevolá, nepíše. Neklape im to. Nemá ho rada. Nie je ten pravý.

Janko plakal, ťažko sa s tým zmieroval, ale rozumná mamina ho upokojila, usmernila, nakoniec písať prestal.

Po čase sa našej slečne nepáčilo byť nezadaná a neobletovaná a sama napísala: „Nemohli by sme to ešte skúsiť?“

Janko nadšene prikývol.

Napísala som mame Blažke, nech si to dobre rozmyslia. Petra je náladová, prelietavá, psychicky labilná, urobí to znova. Keď sa už raz zmieril, nech si s ňou nezačína. Nepomohlo.