Nepomohlo

Končil máj, začínal jún, to bolo samé áno miláčik, aj ja ťa ľúbim, v profile opäť - zadaná. Janík prišiel po ňu, lebo Jankovi bolo smutno. O týždeň znova. „Urobíme si výlet do Piešťan,“ zatelefonoval ráno Janík senior. „Dovezieme ti ju o siedmej, môže byť?“

„Samozrejme. Petra bude iste nadšená. Chodíme iba po okolí, tie isté prechádzky, mimo Trenčína sa dostane zriedka. Ste úžasní! Ďakujem.“

Prišla unavená, snáď aj spokojná. Zaparkovali na dvore pred garážami. Ako vyliezali z auta, vrhla som sa na Blažku, na Janíka, vyobjímala ich spontánne a ďakovala, ďakovala. Za mňa, za Petru. Za jej nové zážitky, za moju slobodu aspoň na jedno popoludnie. Janíkovi sa to zapáčilo a stalo sa zvykom, kedykoľvek prišiel pre Petru, alebo ju doviezol, schmatol ma do náručia, vyobjímal, vybozkával. Rovnako Petra dostávala na privítanie aj na rozlúčku pusu na líčko. Poslali fotky. Z reštaurácie, cukrárne, prechádzky okolo Váhu. Jesť jej chutilo.

O týždeň chystali Jánovia oslavu menín. Petra mala u nich po prvýkrát prespať. Prvýkrát v živote noc mimo domu, bez mamy. Nezdráhala sa, v tom čase prijímala veci, možno pod vplyvom liekov, menej senzitívne. Zbalila som ju na dva dni a išla. Pred niekoľkými rokmi sa presťahovali kvôli Jankovi z mesta na dedinu, kúpili rodinný dom, prestavali na bezbariérový, takže nebol problém.

Zišla sa celá rodina. Jankovi súrodenci z Blažkinho predchádzajúceho manželstva s partnermi, deťmi, starká, švagriná, vystriedali sa známi, kamaráti tatina. Janko všetkým hrdo predstavoval svoju priateľku. Večer sa grilovalo, Jankov brat hral na gitare, spieval, Petra s ním. Hral jej na želanie. Poznali rovnaké pesničky. Tento zážitok nič predtým ani potom nevyvážilo.

Janík ju priviezol na druhý deň večer. Dosť bolo obvolávania mojej rodiny, doprosovania, ponižovania, kto pôjde pre ňu. Tatino bol dvakrát, prišiel tam namosúrený, odmietol pozvanie na kávu, ponáhľal sa. Janíkovi stačilo. Ďalší raz povedal iba: „Nechaj tak. Ja ti ju budem aj voziť.“

Skoro sme sa pobili, keď som mu vsunula do auta obálku s peniazmi, na benzín, na jedlo. Musela som doslova utekať, aby mi ju nevrátil.

Petra chodila od nich nabalená. Darčeky od Janka aj príbuzných, domáce vajíčka, džemíky, dokonca aj sliepku sme dostali. Samozrejme, že aj ja som sa snažila niečím ich prekvapiť. Janko bol maškrtník, vedela som čo má rád, piekla som mu obľúbené koláčiky.

„Nabudúce prídeš aj ty,“ rozhodol Janík senior. „Zoberiete si plavky a nočné košele, je teplo, viac nepotrebujete.“

„Teplo? Tak načo sú nám nočné košele?“

Janík stratil reč a Blažka sa mu smiala: „Vidíš, ty chytrák, si si myslel, že ju zaskočíš.“

Často ma pozývali a ja som len: „Nabudúce. Možno prídem na bicykli.“

Len čo sa za ňou zabuchli dvere, plánovala som vlastný program. Užívala vzácny čas bez nej, ktorý sa po ukončení štúdia scvrkol na minimum.