Do Silvestra

Psychiatrička mne: „Veď ich nechajte. Je to taká láska dvanásťročných. Petre to pomáha v jej stave, prospieva jej zmena prostredia.“

„Ale nie je to voči nim nefér?“

„Čo je v živote fér? Myslím, že aj Janko, podľa toho, čo mi o ňom rozprávala, neočakáva naplnenie, je to iba hra na lásku. Petra nebude nikdy schopná plnohodnotného vzťahu s mužom. Neprijala seba, akoby mohla prijať iného. Nechajte ich.“

Psychológ Petre: „Musíte sa obaja ešte veľa učiť. Bozkávanie nie je o tom, že ti vovalí jazyk do huby.“

Tejto vety sa Petra chytila. Používala ju často ako zbraň. Aj Mirko povedal. Neviem, či to povedal naozaj takto hrubo, nebola som pritom.

Naše nekonečné rozhovory, príprava na pobyt v Bošáci.

„Nerob, čo sa ti nepáči. Vysvetli Jankovi, že ti to je nepríjemné, ak ťa má rád, pochopí to a rozhodne sa sám, či ťa chce aj iba za kamarátku, alebo tam prestaneš chodiť,“ pripomínam jej.

Stále dokola. Jano zasa to a tamto.

„Ale Janko predsa sám nič nezmôže. Keď sa ty k nemu nepriblížiš s vozíkom, nenakloníš, nepobozká ťa.“

„Ale keď on na mňa hádže tie psie oči, prosíka, je mi ho ľúto, nechám sa ukecať.“

Koncom novembra strávila v Bošáci štyri dni. Na druhý deň mala sedenie u psychológa. Vyrozprávala čerstvé zážitky, nakoniec usúdil, že Petre tento vzťah neprospieva, nech tam prestane chodiť. Má zatelefonovať mamine, tá to Jankovi šetrne vysvetlí, pozná ho najlepšie, aby ho to príliš nezranilo. Mňa upozornil, nech v tom nenechám Petru samu, mám byť po ruke a prevziať telefón, keby sa mama do nej pustila a nevedela si rady.

Petra sa pekne pripravila, vysvetlila o čo ide, keď Blažka začala klásť otázky, strčila telefón mne.

„Nehnevaj sa, Blažka, je mi to veľmi nepríjemné. Keby mladí boli samostatní, nevedeli by sme o ich problémoch, vyriešili by si ich sami. Takto som nútená vysvetľovať, je mi to trápne. Petra rieši ich vzťah s psychológom, ten jej odporučil, aby k vám už nechodila.“

„Ja tomu nerozumiem. Veď sú skoro stále s nami. A v noci, Petra má posteľ na jednej strane izby, Janko na druhej. Jeho uložíme večer spať, vieš dobre, že sám sa ani neotočí. Pri večernej hygiene dbáme, aby Petra pri tom nebola. Najskôr uložíme jeho, potom ide spať Petra. Že sa o niečo pokúšali, viem, Janko mi hovoril, že Petra ho hryzkala do pery. Je to ich prvý vzťah. Predpokladám, že ani Petra ešte nemala chlapca, len sa oťukávajú, spoznávajú. Ja som Jankovi vysvetlila, že to, čo vidí v televízii, nech nečaká. Že má isté obmedzenia, nech nemá veľké očakávania.“

„Ja ti verím. Petra sa sťažuje, že jej je bozkávanie nepríjemné, že Janko ustavične nalieha.“

„Prečo to nepovedala mne? Veď mala príležitosť, boli sme aj samy v kuchyni.“

„Neviem.“

„Dobre. Vysvetlím to Jankovi. Už by som ani nedovolila, aby sem Petra chodila bez teba. Ak prídeš, ukážem ti aj izbu, ako majú od seba ďaleko postele.“

„Blažka, ja ti dôverujem. Vám obom. Absolútne. Inak by som k vám Petru nepúšťala. Mrzí ma, ak sa ťa to dotklo. Ver mi, že mi je to nepríjemné, riešiť takéto záležitosti. Nehnevaj sa. Za všetko vám ďakujem, boli ste pre mňa viac ako rodina.“

„A čo ten Silvester? Decká si plánovali, že budú spolu.“

„Ja neviem. Asi nie. Po tom všetkom to nemôžem od vás ani chcieť.“

Na druhý deň zvoní telefón. Blažka.

„Celú noc som nespala. Musela som ti zavolať. Trápi ma to. Aj muža sa to dotklo. Teraz si pripadá, akoby ju vozil synovi, aby uspokojil jeho chúťky. Pritom im chcel iba urobiť radosť, myslel si, že im je spolu dobre.“

„Blažka, nehovor tak, vieš, že to tak nie je.“

„Nemôžem na nič iné myslieť. Janko stále plače a ja si vyčítam, že sme vtedy do toho obchodu vliezli, že sme sa radšej nikdy nemali stretnúť. A môj muž mi nadáva, že čo to je za hlúposť, ak nie tam, stretli by sme sa inde, čo sa stať má, stane sa.“

Rozprávali sme sa dlho. Chodila som z izby do kuchyne, po celom byte a sústredila sa na rozhovor, telefón bol žeravý, rozoberali sme situáciu a hľadali najvhodnejšie riešenie. Blažka miesto toho, aby bránila syna, uvažovala: „Čo ak sa Petre pohorší, keď nebude môcť prísť na Silvestra. Na poslednej návšteve bola zhovorčivá, milá. Urobila veľký pokrok, keď porovnám, aká k nám prišla, smutná, tichá. Nechcela by som jej ublížiť.“

„Blažka, veď ona ubližuje vám. Ako môžeš byť takáto veľkorysá? Nezaslúži si to. Mysli na Janka. Možno nepotrebuje kamarátku. Je mu to málo. Potrebuje dievča, ktoré by sa nebránilo jeho túžbam. Je to mladý muž, má svoje potreby. Nech si nájde takú, ktorá  bude jeho city opätovať.“

„Áno. Zajtra vyjde s vozíkom pred barák, už tam na neho nejaká čaká,“ odrazí ironicky, až sa zahanbím.

Z vážnej debaty sme prešli do smiechu, už nám z toho šibalo. V pozadí som počula aj Janíka seniora. Vytrhol Blažke telefón a zahlásil: „Nech si tí dvaja urobia, čo chcú, ale ja sa svojej svatky nevzdám, ja za tebou budem chodiť a volať ti, aj keď sa oni rozídu.“

Mladí dostali školenie. Žiadne bozkávanie, žiadny miláčik, láska moja. Budete kamaráti, budete si písať, volať. Za týchto podmienok môžete byť na Silvestra spolu, v Bošáci.

Strávila tam tri dni, ja som si užila zasneženú Brezinu, bola mimoriadne pekná ten rok.

O polnoci sme si volali, priali do nového roka, vystriedali sa pri telefóne všetci štyria. Petra sa pochválila, že mali vážny rozhovor. Blažka mi vysvetlila: „Posadila som sa s nimi a prehovorila im do duše obom. Petre som povedala, ak bude chcieť Janko niečo, čo ti je nepríjemné, povedz mu to. Ak neposlúchne, povedz to mne. Ak sa nám nepodarí vyriešiť to spoločne, až potom to rieš so svojím psychológom.“

„Pekne si jej to. Si správna baba.“