Zdravá nemocná

december 2016

„Dnes na ňu ani nehovorte. Potrebuje ticho a pokoj. Je strašne narobená,“ víta ma Alenka, vedúca centra, keď prídem pre Petru. Hovorí to vážne, až sa skoro zľaknem, kým nezazriem ohníčky v jej očiach. Pochopím. Odovzdáva mi  vianočnú ikebanu, kvetináč a sviečku mali priniesť z domu, vyrábali spoločne. Pochválim. Vetvičky z borovice, smreku, striebornej jedličky, mahónie, strieborné guľôčky, sušený pomaranč, šiška, zapichnuté pokrútené konáriky a anjelik s knižkou, ktorého jej darovala tehotná Marika na pamiatku, odchádza na materskú. Všetko spolu tvorí vyvážený celok, ani málo, ani veľa,

Maťo je už oblečený, vychystaný domov, dnes ide sám, Tomáša zobrali rodičia. Podrží nám dvere, skôr než sa rozbehnem, rozmyslí si to. Pustí ich, pribehne ku mne: „Takto to urobíme. Vy podržíte dvere a ja ju odveziem.“ Všimne si ruksak na vozíku, je pootvorený, zatvorí zips a vykročí. Vonku preberám držadlá, Maťo sa prihrbí, rozbehne a rýchlym krokom vzďaľuje, ako každý deň. Prechádzam na druhú stranu, ešte sa obzerá, zamávam mu. Je tam len nepatrné stúpanie, ani si neuvedomujem, že sa cestou zapieram do vozíka a on kričí: „Narobíte sa. Navozíte, navozíte.“

Len sa usmejem, pokrčím plecami, nechcem vykrikovať. Na prvý pohľad roztržitý, hrmotný, a pritom taký všímavý a pozorný. Možno keby ma Petra niekedy videla ísť s vozíkom...ale ona sedí predo mnou. To preto.

Rozpráva mi, ako Marika zapichovala vetvičky a lepila, lebo ona sa bála taviacej pištole, tak iba radila, čo kde dať. Šila anjelika pre Ivanu, mýlila sa, párala, aj ihlu stratila, celé centrum ju hľadalo, kým im nenapadlo postaviť ju, sedela na nej. Pomedzi nohy jej prekĺzla.

„Terka mi povedala, že ona by to ušila za mňa, ale nemôže. Musím sama.“

Pokračuje v autobuse, skláňam sa k nej, počúvam, kým nenastúpi kamarát.

„Nejdeme si sadnúť?“

„Keď ja som jej sľúbila, že ak bude dobrá, budem pri nej stáť,“ usmievam sa.

„Tak dobre, postojím s vami.“

„Ale nie, sadneme si oproti nej, to bude v pohode. Keď sa pohneváme, sadám si na opačnú stranu, aby sme sa nevideli.“

Aj Petra dáva úsmevom najavo, že môžeme.

 

***

 

Na voľný deň mám naplánované pečenie.

„Oddelím ti štvrtinu cesta, zamiešaš do neho kakao. Čo povieš? Celé by sa ti ťažko, ale ten kúsok cestíčka zvládneš.“

„Čo ja vieeem, ja by som radšej spájala lekvárom.“

„Dobre. Tak upečiem, keď vychladnú, budeš spájať.“

Sedí v kuchyni pri mne, má rozprávací deň. Chvíľu vypínam, príbehy, ktoré už poznám, spomienky na strednú, vysokú, koho mala rada, ale viac o tých, ktorí sa podpísali na jej zlom zdravotnom stave. Na základke matikárka, na vysokej školiteľka...

Spozorniem, keď začne: „Keby som bola išla po základnej rovno do centra na Bezručke, nemusela som takto dopadnúť. Mne tá stredná a vysoká viac vzali, ako dali. Až tu som sa začala posúvať. Raz sa tam vrátim ako terapeutka. Páči sa mi, ako decká poslúchnu a makajú, keď sa im niečo povie.“

Nechce sa mi do diskusie, sústredím sa na tvarovanie venčekov. Raz jej to poviem. Keď robili záverečné testy deviatakov, zo slovenského jazyka dosiahla  najvyšší počet bodov v triede. Dve percentá jej chýbali do sto. Na jazykových testoch pred vstupom na strednú, dosiahla úroveň pre pokročilých v oboch jazykoch, aj v angličtine, ktorú si v prihláške dala ako druhý jazyk. O centre som netušila, že existuje a ani mi nenapadlo o niečom podobnom uvažovať. S takýmito výsledkami?!

„To robíš s dierkami?! To sa mi bude zle natierať. Myslela som, že to budú plné kolieska. Tak nič. To si urob sama.“

Prečo nie som prekvapená?

 

***

 

„Radko chodí do centra, len keď je mamuška v práci. Inak sa o neho stará,“ začína si hľadať dôvod, prečo na druhý deň neísť.

„Radko asi na mamušku nie je alergický.“

„Ivana už nepríde. Má prázdniny.“

„Sťažovala si sa, že stále rozpráva, zajtra budeš môcť ty.“

„Ale Maťo kričí, ruší ma to.“

„Môžeš ísť na samotku, kam dávajú Tomáša, keď sa zlostí a chce biť dievčatá. Tam budeš mať pokoj.“

„Bože, ty si taká tvrdohlavá! Si tvrdohlavejšia než ja!“

Meria si teplotu, nadáva na debilný teplomer, večer jej znova odmeriam, mám štyri, môže si vybrať, ktorým.

„Čo vymýšľaš? Ideš posledný deň. Budeš mať prázdniny do druhého januára.“

 

***

 

Ráno mám na komode prilepený žltý lístok. Naviguje ma, aby som si prečítala odkaz.

„Mama, prosím, pochop už konečne, že si z teba nerobím prdel. Už nemôžem ani prehĺtať. Mám 27 a nie som malá, ktorej by si sa musela pýtať – nemáte v škole náhodou písomku? 5.25 ráno,“ zaznamenala aj čas, kedy písala.

„Zatvor oči, rozsvietim veľké svetlo! Otvor veľké ústa, vyplaz jazyk! Zapálené nemáš.“

Zoberiem teplomer, presne, ako večer.

„Pozri, ak sa teda stále necítiš dobre a nevydržíš do januára, vybavím u doktorky, aby ti zobrala krv medzi sviatkami, urobia ti podrobné vyšetrenie ako pred dvomi rokmi. Ak budú výsledky dobré, budeš chodiť bez rečí, ak ti niečo zistia, budeš sa liečiť.“

„Od tej sestričky, si nenechám brať krv, bola na mňa hnusná, bola nervózna, keď mi brala výtery z hrdla a z nosa.“

„Obliekaj sa. Ideme.“

Cez deň sa smeje, spieva, chutí jej jesť, čo je to za chorobu?

Posedáva pri raňajkách v pyžame.

„Je štvrť na osem. Ak si nešvihneš s obliekaním, budeme čakať pri kotolni na dvojku.“

Vystrelí, oblečie sa za päť minút, hnev ju prešiel, kým sme vyšli za dvere, v autobuse sa aj usmeje.

 

 

 

---